#MALECLIFE

6.

Písal sa rok 1898.
Bol som práve na ceste do môjho zimného sídla. Cestu som nevnímal, hlavou mi totižto bežali spomienky na najkrajší večer môjho života:

Flashback:

Bál bol v plnom prúde keď som ho zbadal. Tmavovlasý, modrooký, vysoký, prekrásny.
Rozprával sa z  každým koho očividne poznal. Vždy keď sa na neho usmiala okoloidúca dáma som musel zaťať zuby.
Nikomu nedovolím aby sa na neho takto usmieval.
Za celý tam čas čo som neznámeho pozoroval som k ňom voľačo zistil:
- bol slobodný
- očividne nerád tancoval, pretože každú odmietal
- mal prekrásny hlas

Išiel som si objednať ďalší nápoj, keď som tento krásny hlas počul vedľa seba.
,, Zdravím." To hovorí ku mne? ,, Volám sa Alexander Gideon Lightwood a rád by som poznamenal, že tento váš bál je naozaj neskutočný." Chvíľui trvalo kým som našiel slová. ,, Ďakujem, dúfam že sa dobre bavíte pán Lightwood. Som Magnus Bane, mimochodom." Odpil som si z drinku ktorý som práve dostal a pozeral sa mu hlboko do očí. Jeden by sa v tých tôňach utopil.
,, Samozrejme ja viem kto ste. Vaše večierky sú známe po celom svete, ale smiem sa opýtať, na akú príležitosť pripíjame?"  To ma trochu zarazilo. Potrebujem dôvod na večierok?
,,Nieje tu žiaden dôvod, proste mám rád večierky a spoločenské udalosti. Nič viac.
Dovoľte mi otázku, prečo netancujete s nejakou dámou? Už som vás párkrát zahliadol, ale vždy ste tanec odmietol."
Jedna z otázok ktoré má na jazyku pálili už dlhšie. ,,Ja..... neviem či je to vhodné, tancovať s dámami a dávať im nádeje, keď viem za nikdy s nijakou nebudem pán Bane. A predsa ani vy netancujete."
Nikdy sa dámou nebude? Tak toto som naozaj túžil počuť.
Rozprávali sme sa do samotného konca bálu. Odchádzal som ako posledný a Alexander so mnou.
,, Ďakujem za prekrásny večer pán Bane. Vážim si každej minúty s Vami." Nič viac nepovedal a odišiel kočom ďaleko do tmy.

Koniec falshbacku.

Stál som na balkóne a popíjal drink.  Presne ten istý ako na včerajšom bále. Rozmýšľal som kedy ho znova uvidím, a či vôbec. Neviem kedy ani čím si ma tak namotal. Bolo to pri prvom pohľade do jeho chápavých očí? pri našom rozhovore? tou poslednou vetou pri ktorej mi srdce zaplesalo? Toto neviem, ale určite ho chcem znova vidieť, spoznať ho.

Keď ma služobníctvo zavolalo na večeru pristúpil ku mne jeden z mojich najdôveryhodnejších priateľov a radca, Ragnor Fell. ,,Magnus, prišiel ti dopis. Až od
Vojvodkyne Maryse."
Podal mi ho a trochu znudene som začal čítať:

Vážený pán Bane,
vzhľadom na predchádzajúce pevné hoci krátkodobé spojenectvo našich území by sme vám radi navrhli trvalé spojenie našich krajín, území a rodou. Spečatenie nášho mieru by predstavovalo manželstvo Vás a našej dcéry Izabell.
Vzhľadom na vysoké postavenie oboch našich rodov by toto spojenectvo predstavovalo výhody pre obe strany.
Dúfame vo Vašu kladnú odpoveď.
S vrúcnym pozdravom
                          
                   Maryse Trueblood Lightwoodová.

Lightwoodová!? Alexandrova príbuzná!!
Musia prísť. Musím znovu vidieť Alexandra!
Zo svadby sa vyvlečiem.
Okamžite som poslal odpoveď.

Dnes prídu Lightwoodovci, celá rodina.
Nevedel som sa dočkať kedy Alexandra znova uvidím.
Sluhovia všetko pripravili a nachystali.
Ragnor mi ohlásil príchod koča Lightwoodovcov.  Z neho vystúpil Robert Lightwood spolu so ženou Maryse. Z druhého koča ktorý tam stál vystúpil blonďavý mladík, predpokladám že Johnatan. Potom malý chlapec ktorý sa asi volá Maxwell. Hneď po ňom slečna Izabell, a na koniec Alexander Gideon Lightwood. Tmavovlasý, modrooký, vysoký a stále prekrásny Alexander. Pozeral by som na neho celý deň ale Maryse má vyrušila.
,, Pán Bane, ďakujeme za pozvanie a za vašu kladnú odpoveď na náš návrh. Sme veľmi poctený vašim súhlasom." Nad odpoveďou som dlho nerozmýšľal.
,,Samozrejme." Ďalej som sa kochal Alexandrom, ktorý sa na mňa ľahko pousmial. No tentoraz moje zamyslenie prerušil Robert. ,, Dovoľte nám predstaviť vám nášho najmladšieho syna Maxwell Josepha, potom Jonathan Christophera, našu dcéru a vašu budúcu manželku Izabell a našeho najstaršiehi syna Alexandra Gideona Lightwoodovcov." Pri slove manželka Alexandrova tvár trochu posmutnela. Žeby mu to bolo ľúto? mal snáď o mňa záujem?
,, Poďte ďalej určite ste vyčerpaní po takejto dlhej ceste. Služobníctvo vám ukáže vaše izby."

Večer, keď sme si sadli k stolu, Alexander si sadol najďalej odo mňa. Nikdy som si nepredstavoval že sa ma to takto dotkne.
Jedli sme po tichu. Max s Jaceom ako sa mi neskôr predstavili odišli do izieb. Ostali iba rodičia Izabell a Alexander.
Rozprávali sme sa dlho do noci keď sme sa konečne pobrali do svojich izieb. Rozlúčili sme sa a každý išiel svojim smerom. 

Za najbližšou zákrutou na ceste do mojej izby ma zastavil Alexander. Chutil má za ramená a dlho sa mi pozeral do očí.
,, Neurobíš to!" Tváril som sa nechápavo.
,, Neurobím čo?"  Hlas sa mu lámal. ,,Ty si nesmieš vziať Izabell. Ja to nedokážem.... nemôžem ťa nechať.... vziať si moju sestru. Nesmieš...." ,,Pssst,   ja si ju nechcem vziať. Ja som súhlasil iba kvôli tebe. Na dopise bolo meno Lightwood a ja.... chcel som ťa znova vidieť. Na svadbu som ani nepomyslel. Iba ťa potrebujem vidieť Alexander." Po mojich slovách sa mu na tvári objavil úsmev samotného boha a červeň rozkvitnutej ruže. ,,Naozaj?" Pritiahol som si ho bližšie. ,, Samozrejme Alexander,.....v ten večer keď sme sa prvýkrát videli, ja....od vtedy na teba neviem prestať myslieť. Učaroval si mi Alexander. Neviem čím a ani kedy ale  neviem si už viac predstaviť dni bez tvojej tvare." Zrazu sa jeho pery ocitli na tých mojich. Bola to dokonalá chvíľa. Jeho dych sa miešal s mojím a v kratučkých chvíľach keď sme uvoľňovali pery sme šepkali meno toho druhého. Všetky problémy sa vytratili, akoby jeho pery boli liek a ja som bol na tomto lieku závislí.
Vôbec ma nezaujímalo čo si ostatní pomyslia. Viem že som sľúbil, že si vezmem Izabell ale to ma už ani v najmenšom netrápilo. Teraz bolo dôležité iba to že som s Alexandrom.
Po polnoci sme sa rozlúčili a išli každý do svojej izby.

Ráno som sa nemohol dočkať Alexandra.
No keď som vošiel do spoločenskej miestnosti uvidel som plačúcu Izabell a naštvaných rodičov.
,,Ako si len mohol!! Izabell sa tak tešila a ty si zviedol môjho syna!!! Ako sa opovažuješ takto zaobchádzať s mojimi deťmi?!?!"
Najprv mi to nedochádzalo ale po pohľade na Róberta som pochopil že ma s Alexandrom niekto načapal. Vtedy prišiel Alexander. ,,Mama, čo sa deje?"
,,Ty, ako si sa mohol bozkávať so snúbencom tvojej sestry? On ťa omamil, verím že takto by sa môj syn nesprával! A viem...." ,,Mama stačí. Neomámil ma ani nič podobné, ja som sa z Magnusom bozkával pretože od prvého momentu keď som ho uvidel ho milujem! Celý čas som myslel iba na neho! To že sa zasnúbil s Izabell bola iba zámienka aby sme boli konečne spolu!" Nečakal som že sa takto zachová ale bol som celkom rád. ,, Čože? Môj syn sa zamiloval do muža? Na to zabudni! Odchádzame! Hneď!" Alexander bol už naštvaný a jeho rodičia tiež. ,,Maryse, ja
Alexandra milujem. Milujem ho ide prvého momentu. A viem že bez neho nechcem a nedokážem žiť. Je mi ľúto že to nechápete ale," otočil som sa k Alexandovi ,, bude mi cťou ak tu so mnou zostane. Alexander Gideon Lightwood je jediný koho vo svojom živote potrebujem."  Izabell sa na mňa otočila s prekvapivo šťastnou tvárou. ,,Som tak rada že si Alexander konečne niekoho našiel, aj keď mi nemusel prebrať snúbenca... ktorý vlastne nikdy mojím snúbencom nebol. Som strašne šťastná Alec. Ja vás podporím. Mám z vás radosť."
,, Ďakujem Izabell, za všetko." Nič viac som nepovedal, iba som ju objal a pozrel sa do neveriacich tvárí rodičov Lightwoodovcov.
,, Neverím vlastným očiam ale....ak na to to čo chceš Alexander...." Robert ani nedokončil. ,, Áno, nič iné nechcem len ostať s Magnusom. On a jedine on. Niekoho iného nechcem. Ja viem že je ťažké prijať že vás najstarší syn miluje muža, ale....iba.. dúfam že to prekonáte." S týmito slovami ku mne pristúpil a pred všetkými má vrúcne pobozkal.

Lightwoodovci sa vrátili domov.
Ja s Alexandrom sme zostali žiť na mojom zimnom sídle.
Izabell nás chodí navštevovať. Všetko je perfektné. Perfektné vďaka Alexandrovi.

_______________
Moja historicky najdlhšia kapitola vôbec. Spolu s tímo záverom je to 1350-ka.

Dnes mám voľno takže dve kapitoly naraz, možno stihnem aj tretiu 😊

Dúfam že sa páči.
Názory mi píšte do komentárov 😘

Ďakujem za prečítanie

Kajin 😉