#MALECLIFE

17

:Skôr než existovalo svetlo, zrodili sa anjeli. Najprv bola temnota a potom nebo ožiarili nádherné bytosti.
Bolo to perfektné, ale netrvalo to dlho. Lucifer sa vzbúril proti Bohu. Raj sa rozdelil na dve časti a začala vojna. Každý anjel si musel vybrať. Posvätnosť neba alebo chaos ktorý vládol vonku.
Jeden anjel odmietol, pretože veril, že jediná vec za ktorú sa oplatí bojovať je sila ktorú teraz voláme láska.
Vyhnaný z neba ale nepadol sám. Každý anjel ktorý si ešte nevybral padol v záblesku.
Toto sú padlí anjeli vyhnaní z neba, ktorí sa teraz túlajú po Zemi kým rebelujúci anjel nazanevrie na lásku a nevyberie si stranu.

To bolo vtedy, toto je teraz.:

••••••••••••••••••••••••••••••
Magnus:

Už dve hodiny sedím v aute.
Policajti ma vezú na miesto ktoré jeho obyvatelia označujú ako 'Dom pre jedinečných' ale pre každého pri zmysloch je to blázinec.

Už som bol v takomto zariadení ale bolo to už dávno. Mal som asi 14. Bol som tam zavretý šesť rokov ale, bol som dobrý, bezproblémový, bral som lieky....a tak lekári usúdili že sa môžem vrátiť medzi mojich rovesníkov.

A teraz je to tu zase. No... nikdy to v skutočnosti neodišlo, len som to ignoroval. Lenže moji paranoidný rodičia si každú zmenu či výkyv nálady hneď zapisujú a neskôr prednášajú pred doktormi a rôznymi špecialistami.
Už som si zvykol.

No tento blázinec je iný. Nie sú tu vrahovia či obete násilných činov. Sú tu taký istý psychopati ako som ja. Možno nejaké problémové duše a tak podobne.

"Sme tu. Poriadne sa poobzeraj, vonku už sa nedostaneš." Policajti sú naozajstný blbci. Falošne som sa usmial a tváril som sa že ich beriem vážne. "Ďakujem za odvoz. Môžete už ísť. Zvládnem to aj bez vás za zadkom."
Už som ich mal naozaj dosť.
"No to určite." A pokračovali v predstieraní že neexistujem.

Budova pred ktorou policajt zaparkoval pripomínala školu. Školu, ktorá pozostávala zo siedmich budov, ktoré neboli práve najnovšie. Všade okolo boli sochy, altánky a chodník ktorý viedol niekam dozadu.

Pred, očividne hlavnou, budovou nás čakal celkom ustarane vyzerajúci muž. Asi tu bol vedúci alebo tak. V rukách držal spis ktorý je samozrejme každým sedením s doktormi hrubší a hrubší.
"Konečne, vy musíte byť Magnus." Pozrel na mňa trochu ako na vraha. Prezrel si ma od hlavy až po päty a naspäť. Nebolo to dvakrát príjemné ale robil to tak každý, kto vie čo som zač.
"Už sme vás očakávali. Ďakujem páni ale už si to prevezmem."

Vo vnútri to bolo ešte v zachovalom stave ale tiež žiadna sláva.

Uprostred pravej miestnosti bol stôl a za ním sedela žena, tak tesne po tridsiatke.
"Anna, toto je náš nový prírastok." Žena zodvyhla pohľady od kopy papierov a začala pozornosť venovať svojmu nadriadenému.
"Samozrejme, vy ste pán Bane. Takže,...... vaša batožina musí byť prehľadná, v tejto inštitúcii nesmú mať študenti  žiadne kovové predmety vo výhradnom vlastníctve. Tiež musíte dodržiavať určité pravidlá, s tými budete oboznámený počas vašej prvej vyučovacej hodiny. Rozvrh dostanete zajtra. Budete mať hodiny aj z ďalšími príslušníkmi tejto inštitúcie, s tými ktorí spadajú do vašej kategórie. Vaša izba je na treťom poschodí, číslo 370. Sedenia s odborníkmi ešte neboli stanovené. Myslím že je to na začiatok dosť." Podala mi kľúče a zobrala batoh.

Už sám som sa vybral nájsť moju izbu.
Po schodoch som šiel pomaly. Snažil som si zapamätať chodby a cesty. Čím skôr sa tu začnem orientovať tým lepšie. Zaujali ma maľby na stenách ktoré by som v zariadeniach  podobných škole nikdy nehľadal. Obrázky na stenách mali rovnaký pochmúrny nádych ako celé toto miesto, aj keď zobrazovali situácie z biblie.
Pri obdivovaní obrazu anjelov, hlasno zazvonilo. Bol to zvonček na ukončenie hodiny. Toto miesto sa naozaj správalo ako škola.
Na chodby sa okamžite vyrutilo asi sto pacientov. Pacientov, pretože si veľmi dobre uvedomujem že je to liečebňa.