Rainy Town {Yoonmin}

Drop Six

Ráno som sa zobudil na to, že sa mi niekto prehraboval vo vlasoch. Pomaly som otvoril oči a otočil sa. Vedľa mňa ležal Yoongi, ktorý sa na mňa jemne usmieval a objímal ma.
,, Dobre ráno Jiminie" zašepkal ranných chrapľákom. Asi sa roztopím. Ako to mám vedľa neho vydržať! Je taký dokonalý až to nejde ani vysvetliť!
,,Dobré ráno" zašepkal som a moja hlava zase spadla na môj mäkký vankúšik. Všetko ma bolí a najradšej by som sa s postele ani nehol. Zavrel som oči a užíval si tento moment.
,, Jiminie?" Spýtal sa ma jemne a viac si ma k sebe pritiahol.
,,Hmm" zahmkal som na znak toho, že ho počúvam. Som lenivý aj rozprávať.
,,Dnes opäť pokračujeme s tréningom" zašepkal mi nadšene do ucha a uchechtol sa.
,,Nieeee dnes niee" zakričal som a ľahol si na brucho. Schmatol som prvý vankúš čo mi prišiel pod ruku a dal si ho na hlavu. Yoongi vytiahol ruku, ktorú som mu zaľahol, spod môjho brucha a nadvihol sa. Počul som ako sa uchechtol a potom sa nič nedialo. No v tom si Yoongi sadol obkročmo na môj chrbát a ľahol si na mňa.
,,Yoongiiiii" vykríkol som zmorene a snažil sa ho zo mňa zhodiť. Začal sa smiať.
,,Yoongi zlez zo mňa!" Vykríkol som ale to by nebol on keby ma nezačal štekliť. To som sa začal smiať aj ja. Skrúcal som pod ním ako dážďovka a snažil sa odstrániť jeho ruky. Čo sa mi samozrejme nedarilo.
,,Pro-s-sím Yoon-gi sta-či" nevedel som sa poriadne cez ten smiech nadýchnuť nie to ešte vytvoriť zmysluplnú vetu.
,,A čo za to?" Spýtal sa a šteklil ma ďalej.
,,Neviem! Č-čoko-ľvek, l-len u-už pres-s prestaň!" Vykríkol som.
,, Ideme sa tréning" povedal.
,,F-fajn a-ale u-už dosť!" Prestal. Vydýchol som si a popadol stratený dych.
,,Toto ti nedarujem" zamrmlal som do vankúša. Yoongi sa nado mňa sklonil.
,,Čo si hovoril zlatko?" Spýtal sa so smiechom. Zlatko...aké milé.
,, To zlatko si odpusť " povedal som hlasnejšie a udrel ho vankúšom čo bol prednedávnom na mojej hlave. Yoongi sa mu snažil uhnúť ale aj tak ho trafil a spadol zo mňa. Milujem keď sa smeje. Neohrabane som sa vytrepal z postele a nasmeroval si to do kúpeľné spáchať rannú hygienu. Strávil som tam asi desať minút. Keď som vyšiel von z kúpeľne Yoongi ma čakal v kuchyni s raňajkami. 
,, To si robil ty?" spýtal som sa zarazene keď som na svojom tanieri uvidel lievance. 
,, Nie tvoj pes" odvetil. Kľakol som si k Twinnie a pohladkal ju po hlavičke.
,, Ty si ale šikovná" povedal som so smiechom a pozrel sa na zamračeného Yoongiho. Prepukol som ešte do väčšieho smiechu.
,, Veľmi smiešne" poznamenal mrzuto a oprel sa o linku. Vstal som a podišiel k nemu. Yoongi otočil hlavu nabok a vytočil ju mierne dohora aby mi dal jasne najavo, že sa na mňa hnevá. Pichol som mu palcom do líca a objal ho. Po chvíli som ucítil ako sa jeho ruky obmotali okolo môjho pása a položil si hlavu na moje rameno. 
,, Ďakujem za raňajky Yoongi hyung" pošepkal som.
,, Nie je za čo Jiminie"  Moje líca zachvátila červeň. Vyzdvihol si ma do náruče a aj so mnou sa posadil na stoličku. Zobral do ruky môj tanier a na vidličku napichol prvý kúsok. 
,, Otvor ústočka" povedal. Zakýval som hlavou na znak nesúhlasu.
,, A to už prečo?" pretože nemám dva roky žeby?
,, Pretože už som skoro dospelý a jesť viem aj sám." Ak mám pravdu povedať prišlo mi to trápne pretože jesť viem sám bez niekoho pomoci. 
,, Jiminie, otvor ústočka!" prikázal mi. Z jeho hlasu vyžarovala dominancia a rešpekt radšej som spravil to čo chcel.
,, Dobrý chlapec" povedal keď mi do úst vložil prvé sústo. Mňaaaaaam to je skvelé. 
,, Chutí?" spýtal sa a ja som horlivo prikyvoval hlavou. 
,, Je to skvelé!" vykríkol som nadšene keď som prehltol. Yoongi sa na mňa usmial a odrezal mi ďalší kúsok. Už mi to bolo jedno, že ma Yoongi kŕmil ako malé decko, ktoré nevie ako sa správne drží príbor a je odkázané na pomoc rodičov. Nechal som to tak a užíval si ten moment.
,, Už nevládzem" povedal som a pohladkal sa po mojom plnom brušku. 
,, Veď si zjedol len polovicu!" zhrozil sa.
,, Ale ja už vážne nemôžem!" vážne som nemohol. Keby sa do mňa pokúsil narvať čo i len kúsok asi by som pukol ako balón. Spokojne som sa oprel o jeho rameno a vdychoval jeho úžasnú vôňu. Povzdychol si a položil príbor na tanier.
,, Musíš papať viac Jiminie, lebo budeš slabučký ako muška" povedal a objal ma okolo pása.
,, Nepapám veľa, lebo často nemám čas alebo nemám náladu na jedlo" priznal som sa. 
,, Keď spoznáš Jina tak ten ťa naučí jesť" zasmial sa. 
,, Kto je Jin? A Tae?"spýtal som sa zvedalo
,, To sú moji kamaráti a zároveň aj kolegovia , všetkých nás je šesť, často nás posielajú na nejaké akcie do terénu. Bývame v jednom veľkom dome, síce niekedy sú veľmi hluční ale dá sa to s nimi vydržať a hlavne ťa podporia a poradia ti keď prežívaš tie najhoršie chvíle. Sú to moc milí ľudia určite si budeš so všetkými rozumieť" frnkol mi do nosu. Nespokojne som ho nakrčil. Yoongi sa zasmial. ,, vyzeráš ako malý mochi zajačik" hravo som ho udrel do ramena a vykríkol.

,, Prestaň sa mi smiať hyung!"

°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°
,,No ták Jiminie sústreď sa!" Skríkol po mne Yoongi už po niekoľký krát. Opäť sme boli v lese na čistinke a Yoongi ma učil ďalšie bojové techniky.
,,Už nevládzem Yoongi!" Odpovedal som a spustil ruky k telu. Yoongi si povzdychol a podišiel ku mne.
,,Čo sa deje Jiminie?" Spýtal sa a položil dlane na moje ramená.
,,Necítim sa dobre" odpovedal som a zapozeral som sa do zeme a povzdychol si. 
Prečo nič proste nedokážeš Jimin?! To si až tak neschopný?! Zrejme áno lebo Yoongi sa tu s tebou trápi ako debil a ty sa stále nič nové nenaučil! Si zbytočný Jimin! Nikdy si nič nedokázal tak čo zo seba teraz robíš! Si trápny! Choď radšej domov plakať a najlepšie sa rovno podrezať! A vieš prečo lebo nikto ťa nemá rád! Ani moje podvedomie má nemá rado!
,, Chcem ísť domov Yoongi" oznámil som mu a zdvihol hlavu a v tej chvíli moje oči zachytili tie jeho. Boli plné starosti ale aj hnevu zároveň. Opäť som sklonil hlavu k zemi. Oo to odkedy tu rastie tento kvietok?
,, Dobre tak poďme" chytil  ma jemne za ruku a pre plietol si so mnou prsty. Pousmial som sa. Kráčali sme lesom ruka v ruke, každý vo svojich myšlienkach.
,, Y-yoongi?" Šepol som až som si myslel, že má ani nepočul keď ani nezareagoval. Po chvíli mi prišla odozva, vyzeralo to akoby som za vytrhol z hlboké uvažovania.
,,Áno?" Spýtal sa a vyčkával čo poviem. 
,, J-j-ja ž-ž-že-e m-mám ť-ťa r-rád" vykoktal som zo seba. Nechám si moje city k nemu zatiaľ pre seba. Nepotrebujem aby sa všetko pokazilo. Poznáme sa len pár dní a ja mám pocit akoby som ho poznal už veky. 
,, Aj ja teba Minie" odpovedal a objal ma. Chcem ho pobozkať! Tak veľmi chcem ale strach má nado mnou väčšiu kontrolu. 

A takto tam dvaja chlapci stáli. V hrejivom objatí s myšlienkami na toho druhého, obidvaja si priali bozkávať pery toho druhého, ale srdcia im zviazal strach. Strach z neopätovanej lásky a strach z toho ,že by kvôli nevypovedaním citom stratia osobu, ktorá im bola drahocennejšia ako oni sami...