Rainy Town {Yoonmin}

Drop One

Zase škola. Neznášam to tu. Všetci sa na mňa pozerajú akoby som im zjedol večeru, čo som nespravil! Chvála bohu, že už je posledná hodina. Asi by ma porazilo, keby tu mám trčať o jednu hodinu dlhšie. Keby som mal aspoň pokojný deň v tej škole, ale to by som si asi až veľa prial. Je tu osoba, ktorú neznášam z celého môjho srdiečka, pretože si zo mňa spravila terč posmeškov. Ten idiot, keď ho mám až takto nazvať, ma šikanuje na tejto škole pekné dva roky a ak ešte pripočítam základku, tak je to už cez šesť rokov. Niekedy sme boli veľmi dobrí kamaráti, ale od vtedy čo sa dozvedel, že som teplý sa so mnou prestal baviť. A keď ma raz stretol na party, kedy bol zliatý ako doga, nemotorne ku mne prikráčal a pobozkal ma. Zostal som v šoku a odstrčil ho od seba s tým, že nevie čo robí a zajtra to bude ľutovať. Vtedy ma prvý krát udrel a pred všetkými vyhlásil, že som teplý a snažil som sa ho znásilniť. Samozrejme všetci tomu uverili a všetci moji kamaráti, tých pár čo som mal sa mi obrátili chrbtom. Veril som mu, bolo to moje rozhodnutie komu to poviem, bolo to moje súkromie a on ho takto rozkríkol medzi všetkých. 

Dnes opäť prší a je aj celkom chladno. Sedí vedľa mňa jeden chalan menom asi Jungkook, ak som dobre počul, keď ho ten chalan pred nami asi tak oslovil. Je zlatý a asi jediný z celej tejto triedy, kto si zapisuje poznámky. Niekedy prehovoríme pár slov a naše konverzácie hasnú. Teraz uprene sledujem cez okno upršané počasie a modlím sa, aby už zazvonilo a ja by som mohol ísť domov, kde by ma privítala len prázdnota. Čo už, človek si aj zvykne heh.

Zvoní! Všetci sa začnú zberať a ja nie som výnimkou len dúfam, že ho nestretnem. Učebnice som si hodil do tašky, zasunul za sebou stoličku a už aj sa zberal ku dverám od učebne. Počkal som, kým všetci neodišli aby sa nestalo, že by do niekoho náhodou buchol a ten dotyčný by ma obvinil, že po ňom idem, až tak som vyšiel von. Ešte som si išiel odniesť učebnice do skrinky, ktoré nebudem potrebovať aspoň na 3 dni a vybral si tie, ktoré mám zajtra. Na chodbe bol obrovský hluk. Všetci sa medzi sebou rozprávali, smiali sa, prekrikovali sa a kamarátsky sa drgali. Len som pokrútil hlavou a dal si slúchadka, aby som unikol z hlučnej reality. Zapol som si nejaký rap, ktorý som mal v playliste a spokojne skrinku zavrel. Tašku som si prehodil cez plece a snažil sa čo najrýchlejšie dostať domov. Dal som si kapucňu na hlavu a pomalou chôdzou som sa nechal vtiahnuť do dažďa. Kráčam len pár minút a moja bordová mikina je úplne premočená.

V tom ma niekto potiahne za rameno a ja som nútený sa otočiť. Hneď na to som na líci pocítil ostrú štipľavú bolesť a spadol som na zem. Ani som sa nestihol spamätať a už som dostal kopanec do brucha. Vykríkol som a schúlil sa do klbka. Slúchadka mi vypadli a ja som počul ako po mne kričí.
,, Si obyčajná nula Jimin! Aj tvoji rodičia si radšej zvolili smrť, než sa starať o také hovno! Si neschopný, sprostý a jediné čo si zaslúžiš je, aby si skapal!" kričal po mne a ja som vedel že ma pravdu. Rodiča zomreli pred rokom, mali autonehodu. Doteraz sa pýtam sám seba, prečo ma tu nechali samého na tomto skazenom svete, ale nemôžem im to zazlievať. Na ich mieste by som sa tiež zabil keby ,že mám takého syna ako som ja. Ďalší kopanec zasiahol môj hrudník. Nemohol som sa poriadne nadýchnuť, moje pľúca začali štípať, ako keby som behal maratón. Žiadali si kyslík, ktorý mi bol tak veľmi odopieraný.
,, Si nechutný!" Skríkol po mne a uštedril mi ďalšiu ranu päsťou do tváre. Horko ťažko som sa nadýchol. Celým telom mi lomcovala bolesť, už ani neviem čo ma bolí viac. Udieral ma päsťami a zjavne mu bolo jedno či ma to bolí alebo nie. Slzy mi po líciach tiekli ako vodopády ale nemal som silu ich zastaviť. A taktiež som nemal silu sa brániť. Schmatol ma za rameno a otočil na chrbát, keďže som ležal na boku a snažil sa aspoň trochu ubrániť . Jeho päste sa zamerali na moju tvár. Už som nepočítal koľko krát ma udrel, už som nepočítal koľko mám modrín, nepočítal som už ani koľko sĺz som premrhal. Vykríkol som bolesťou keď ma zasiahol do nosa. Reflexívne som svoje ruky natiahol dopredu a moja maličká pästička zasiahla jeho oko. Zjavne to nečakal a zapotácal sa dozadu. Vyčerpane som položil svoju hlavu na mokrý chodník a ťažko dýchal. Dažďové kvapky mi padali na tvár a do očí. Zodvihol som hlavu a pozrel sa na neho. Prehltol som guču slín a chrapľavo šepol
,, P-prosím už dosť" nezmohol som sa na viac. Zamračil sa. Zdvihol ruku v päsť a ja som očakával ďalšiu ranu, ktorá sa aj po chvíli dostavila. Nevládal som, chcel som len nech sa to skončí. Uväznil ma pod svojimi nohami, kľakol si a začal ďalej do mňa bezhlavo mlátiť.

,, HEJ! Okamžite ho pusti!" zakričal niekto. Nevedel som kto ,ale bol som mu veľmi vďačný. Tlak, ktorý pôsobil na moje telo tým jeho zmizol a ja som sa mohol nadýchnuť. Prevrátil som sa na rameno a začal kašľať. Zhlboka som dýchal, aby som doprial mojím pľúcam drahocenný kyslík. Ak by ste ma videli práve v tejto chvíli, pomysleli by ste si, že som pravdepodobne dostal astmatický záchvat alebo čo. Započul som kroky blížiace sa ku mne a ja som sa začal odsúvať. Keď bol naozaj blízko, vystrel som ruku a odvrátil tvár.

,, Prosím neubližuj mi viac!" vykríkol som a pevne k sebe pritisol očné viečka. Kroky ustali a jediné čo som počul bolo ako kvapky dažďa dopadajú na chodník na ktorom som ležal. Započul som jemné šušťanie a puknutie v kolenách.
,, Ja ti nechcem ublížiť" povedala chrapľavo a zároveň pokojne osoba, ktorá ma zachránila. Pomaly som sa otočil a môj pohľad sa stretol s hnedými veľkými očami. Prezrel som si ho. Bol to on! Ten chalan, ktorého som včera videl z okna, ako sa prechádza. Jeho tyrkysové vlasy sa mu zase lepili na čelo, jemne sa na mňa usmieval zatiaľ čo jeho oči ma celého skenovali. Jemne sa na mňa usmial a pomohol mi vstať.