Stresy

53 5 1
                                    

Vykročila som krok dopredu. Zdvihla som zrak na cestu ktorá viedla až do dediny, ale musí sa prejsť peši. 

,,Je ti niečo?" šepol mi Lucas. 

,,Stále sa neviem zbaviť toho čudného pocitu." zalomila som ruky a začala kráčať za ostatnými. 

Na moje prekvapenie kráčal Lucas vedľa mňa ako posledný, aj napriek tomu že na čele boli chalani a on mohol byť s nimi. 

,,Nemusíš byť so mnou ako posledný. Pokojne choď za chalanmi." povedala som, ale pravda bola že som chcela aby bol so mnou.

Pozrel sa na nich a zamračil sa. ,,Po tej skúsenosti s vlkmi radšej zostanem s tebou." usmial sa akoby mu na myseľ prišlo niečo vtipné. ,,Vieš... keby sme museli utekať aby som ťa rýchlo prevesil na rameno, lebo si už určite vyšla z kondičky." zasmial sa. 

Pozrela som sa na neho pohľadom akože- Toto nemyslíš vážne a začala som sa smiať. 

Prvý krát po mesiaci som sa zasmiala. A z časti to bolo aj preto lebo to povedal on, ale aj preto lebo som posledné mesiace počúvala len o kliatbe. 

Pokračovali sme v ceste až kým sme neprišli na miesto. Čakal nás tam už aj  kňaz.

,,Ahojte!" Zamával nám.

,,Dobrý." Pozdravila som ho. No neviem či to započul, lebo môj hlas sa celkom stratil medzi ostatnými.

,,Lee si pripravená?" Spýtal sa.

,,No... Dá sa povedať."

,,Pustime sa do toho. Lee ty ideš so mnou do jedného z domou a ostatný, vy môžete počkať aj tu vonku, ale môžte ísť aj s nami." Usmial sa ale ja som sa cítila ešte väčšmi napätá.

Až Po Vás (Dokončené) Where stories live. Discover now