DRAMIONE AKO EŠTE NEPOZNÁTE

28

Ubehlo už niekoľko rokov od kedy sa Hermiona spoznala so svojou matkou. Zo začiatku to nebolo ružové ale časom sa zmierila so svojim osudom. Voldemord sa stal riaditeľom Rokfordu, už nehľadal cestu ako sa pomstiť. Po tom všetkom čo mu v dopise napísala jeho dcéra už nie. Stále sa ho veľa čarodejov báli ale vedeli že z Rokfodu sa vyučia za výborných čarodejníkov ale aj tak nie veľa rodičov chcelo poslať svoje deti na také miesto. Neveľa ľudí vedia čo sa stalo s Hermionou a ani prečo sa tak obávaný Lord Voldemord zmenil. Dracovi rodičia sa nezmenili. Aspoň jeho otec nie. Stále túži po moci. A kvôli tomu Dracovi zariadili svadbu ktorá im prinesie slávu a aj vyššie postavenie.  O tejto svadbe sa rozšírili reči aj do Hermioniních uší. Najprv bola úplne na dne ale po čase si to ako tak pripustila. Svadba sa má konať v tento deň. Presne 5 rokov od kedy sa mala konať svadba s Hermionou.

Dala som si na seba môj plášť a oknom vyskočila von. Mama mi do hlavy vŕtala aby som sa do toho nestarala ale nemôžem. Utekala som lesom aby som sa vyhla tým myšlienkam ktoré mi idú do hlavy. NIE! nevrátim sa! Musím ho vidieť. Aj otca. Bežala som až na okraj lesa. Iný by sa tu stratil ale po tých rokoch čo tu som s matkou tak som sa naučila rozoznať cestičky. Za lesom som sa odmiestnila. Svadba sa koná v obrovskej hale. Odmiestnila som sa na dámske záchody. Som celá zadýchaná lebo som použila silu z mojich rúk. v tejto hale sú zakázané prútiky takže tú svoju som si nechala doma. Cez tvár som si dala látku aby ma nikto nespoznal. Dala som si dole plášť a upravila som si moje šaty. Nie sú nič moc. Len čierne priliehavé šaty po kolená. Nepôjdem dnu na svadbu, pôjdem len ku dverám. Vyšla som zo záchodov. Všade sa pohybovali ľudia. Chvíľu som stála pri stene a čakala kým sa to začne. Stačí ak ich uvidím len raz. Len raz. Začalo sa to tu preplňovať ľuďmi tak som išla do jednej uličky kde sa nikto neprechádzal. Chvíľu som išla až kým som nezapočula hlasy. ,,Musel si to dať na tento deň Lucius?" Otec! Rýchlo som sa schovala za závesy. Dúfam že ma nenájdu aj keď je to asi dosť nápadné. Sú asi tak 15 metrov ďalej. ,,Otec! " Zrazu sa otvorili dvere. ,,Áno, Draco?" D-d-draco! Začala som sa triasť. Čo tu robím, matka mala pravdu. Nemala som sem ísť! ,,Kto je tam!!!" Nie! Musím utiecť. Ale moje ruky sa trasú, nemôžem sa odmiestniť!" Odkryla som záves a začala bežať k východu. ,,Stoj" Nie! Draco ide za mnou. Tu je skoro nemožné kúzliť. Prišla by som o všetku energiu. ,,Chytte ju!" Nie, nie, nie, nie! Som už skoro pri dverách. Dvaja vrátnici začali tie dvere zatvárať. Nie! Prekĺzla som tými dverami len tak tak no pred nimi už boli nejaký čarodejníci. Začala som bežať do prava kde nikto nestál ale začali ma naháňať a používať kúzla. Jedno ma trafilo do pleca! Vyšvihla som sa cez plot. Ako som sa pozrela niektorý tam len zostali stáť a kričali niečo. Pomaly som si uvedomovala že čo. ,,Draco! Vráť sa!" Nie! Nie! Len on nie. Ruky sa mi stále trocha triasly. V tom popri mne preletel tmavý mrak. Nie! To je otec! Z druhej strany mi tiež preletel čierny mrak. T-to hádam nie! To je Draco! Bez toho aby som si to uvedomila tak som tiež použila kúzlo na "let" Otec ma ho naučil ako jedno z prvých. Ale takto ma hneď spoznajú! Už s tým nič nenarobím. Prudkou zatáčkou som zahla do ľava. Skoro som pri lese! Len chvíľku! Nemôžu zistiť že vôbec žijem. Prečo som len na tú svadbu šla. Dochádza mi energia. N-nie. Prudko som dopadla na zem. Rýchlo som sa postavila na nohy no stihli ma chytiť. Obaja stoja predomnou. Tí čo som tak chcela vidieť. Ruky sa mi ešte viac roztriasli. Prečo som si nebrala ten prútik?! Som príliš vyčerpaná. Draco ma chcel chytiť za ruku ale rýchlo som sa uhla. Vytiahol svoj prútik a začal používať rôzne kúzla a ja som sa len tak tak stíhala vyhnúť. Škrabance som mala po celom tele. ,,Diffindo!" (roztrhne určitú vec) A namieril to na moju šatku! Nie! Chcela som uhnúť ale už som nestihla. ,,Hermiona!!!" Zvolal otec. ,,H-herm?" Pozrela som sa na Draca. Otočila som sa na päte a bežala. Z posledných síl som bežala. Oči som mala plné sĺz. Prečo? Prečo som len neposlúchla matku. Rýchlo som sa obzrela. Nikto. Spomalila som, oprela o strom a psychicky zrútila. Prečo? 5 rokov. 5 rokov som vydržala a teraz, teraz sa všetko pokazí. Nie! Nie!NIE!!!! To nemôžem dovoliť. Len toto nie! Z posledných síl som došla domou a zrútila sa na posteľ.

,,Hermiona!" Začula som spoza okna. Nie, nie,nie! Mama je niekde vonka a ja som tu kde ma nájdu za chvíľu. Ďalšiu naháňačku si nemôžem dovoliť inak niekde na polceste skolabujem. Zobrala som si plášť, prútik a na tvár si dala šatku. Hneď som z domu utiekla. Išla som pešo lebo ak by som sa premiestnila tak by to vďaka otcovi určite zistili. Hneď predomnou sa zjavili nejaký čarodejníci načele s Dracom. Stále je tak pekný.... Hermiona! Toto si nehovorila ani keď ste boli spolu. Noo... prakticky sme spolu ani nikdy neboli. Hermiona! znovu filozofuješ! Takéto vnútorné hádky som v posledných 5 rokov zažívala dennodenne. Matka chodila dakam pracovať a ja som ostávala dlhé hodiny sama a takto to dopadlo. Sama so sebou sa hádam aj o to či si dám jablko alebo nie. Celý čas som sa pozerala na Draca až mu skoro zablúdil pohľad až ku mne. Rýchlo som sa skrčila ale začula som ďalší hlas. ,,Dracoooooo..... Miláčik, kde siiii??" Na mňa až príliš presladené a falošné. Trochu som sa vyklonila aby som videla a uvidela som nejakú nízku blondýnu na vysokých šteklách ako uteká ku Dracovi a skáče naňho. Rýchlo som sa otočila a začala utekať už so slzami v očiach, ake to asi nebol veľmi múdry nápad keďže sa všetci rozutekali za mnou a boli strašne blízsko. Bežala som čo mi sily stačili ale stále sa približovali, bola som ako omámená lebo som nič nepočula, až keď som skoro narazila do stromu som sa vrátila k zmyslom. Prudko som sa uhla a začala bežať úplne zarastenou cestou cez ktorú ma dúfajme nebudú prenasledovať. Stále som mala pred očami ten obraz ako sa objímali. Ale veď som im to priala ale teraz... Neviem čo chcem. Najradšej by som sa rozbehla a objala ho a povedala mu nech ostane so mnou ale viem že nemôžem inak zomrie a to by som neprežila vôbec. Radšej budem v tom že bude iná nosiť jeho meno a bozkávať jeho pery akoby mal zomrieť kvôli mne.