Capture your heart

6.kapitola

"Stále sa so mnou nebavíš?" spýtala sa Clare. Jej otázku som ignorovala.

Sedela som za stolom rovno pri okne. Pohľad som uprela na ulicu vonku. Bola sobota doobeda, takže  ulice boli plné ľudí, ktorí sa chystali ísť na nákupy, alebo aj tých, ktorí sa išli len prejsť. Ešte pred hodinou ma zobudil odhŕňač. Autá síce po našej ulici nechodia, ale aj tak to tu nemusí vyzerať ako v Rusku. Snežiť už prestalo, ale aj tak je tam nádherne. Ešte je len desať hodín ráno, ale už som narátala štyroch snehuliakov. Deti majú zo snehu minimálne takú radosť ako ja.A vlastne.. Kto hovorí, že by som mala vyrásť?

"Čo si dáš na obed?" Clare sa snažila nadviazať komunikáciu.

Zdvihla som sa od okna a vzala som si kabát a červený šál z vešiaku. Obula som si hrubšie zimné topánky (nechápem načo stále vyhľadávam opätky pri mojej výške) a buchla som dverami, takže som nepočula čo Clare za mnou kričí.

Potrebujem si prečistiť hlavu.

Čo sa to so mnou deje? Ako to, že som zrazu s Timom v pohode? Neboli to ani dve minúty a už som sa s ním veselo klčkovala! Ako? Vždy mi predsa chvíľu trvá, kým sa naučím niekomu dôverovať. Prečo sa to zlomilo pri Timovi? A keď už sme pri tom, ani to v tej kaviarni  sa mi vôbec nepodobalo.

Divné.

Nachvíľu ma upútal zimný Glasgow. Všetky strechy boli pokryté bielou prikrývkou. Na oblohe nebolo ani mráčika. Prechádzala som popri obchodoch a sem tam som nazrela do výkladu. Vlastne by nebolo odveci sa nachvíľku odpútať od starostí a potešiť sa niečím novým, hoci len maličkosťou. Potriasla som hlavou. Nie teraz. Aj keď, ktovie kedy bude čas na vianočné nákupy. Zrýchlila som krok. Nazrela som do kaviarne na rohu. Všade plno. Čajovňa- plno. Čo sa to s tými ľuďmi deje? 

Schovala som si ruky do vreciek na kabáte, pretože už mi omŕzali.  Zadívala som sa do zeme. Je tu ešte Starbucks, ale som zásadne proti. Prechádzala som popri ďalšej kaviarni. Vzdychla som si. Tí ľudia sa množia rýchlejšie, než by som čakala. Obzrela som sa. Periférne som videla niekoho, kto stál na lavičke. Zaujalo ma to a otočila som sa. Načo by sa niekto staval na lavičku?

V okamihu som ho spoznala. Bol to on. Ako sa to len volal?

Ben. Jasné. Ako to, že chalan s takou dokonalou výchovou stojí na lavičke? Na verejnosti? Nemal by to niekto napísať do novín?

No jasné. Čo by mohol robiť.

Objektív sa otočil na mňa. V okamihu cvakol. Ben povolil ruky a usmial sa na mňa. Svižne zoskočil a ešte raz ma odfotil.

"Hej!" zamračila som sa.

"Prepáč. Ahoj." usmial sa znovu.

"Ukáž." nastavila som ruku. Znovu som sa zamyslela. Odkedy som taká smelá a (ne)priateľská?

"Hah, nie." zasmial sa.

"To nie je fér." založila som si ruky.

"Nemyslel som, že ťa ešte uvidím." usmial sa. Zdá sa, že dnes má dobrú náladu. Obočie sa mi vyjasnilo.

"Ani ja. Teda, pravdupovediac, dúfala som. Bol to celkom trapas." zasmiala som sa nešikovne.

"Prečo myslíš?" pobavene nadvihol obočie. Začervenala som sa.

Zrazu som si uvedomila, že celý ten čas sa prekrikujeme cez ulicu. On si to zjavne uvedomil tiež, a tak zbalil foťák a prišiel ku mne. Ovalila ma silná, no svieža vôňa oceánu. Keby som zavrela oči, pravdepodobne by som si myslela, že stojím na útese. Nebadane som zacúvala a potkla som sa. Takmer som spadla, no zdalo sa, že on to predvídal (alebo mal len neskutočne rýchle reflexy), a zachytil ma. Privrela som oči. Vyšvihol ma hore, a ja som sa ocitla v jeho tesnej blízkosti, zarovno jeho tmavozeleným očiam a hladko oholenej brade. V treskúcej zime ma na tvári pošteklil jeho teplý dych.