Capture your heart

9.kapitola

Dokonca aj teraz, keď na ten moment spomínam, vždy zadržím dych a rozbúcha sa mi srdce.

Pod mojím bijúcim srdcom cítim to jeho. Na chvíľu musím zadržať dych, lebo inak by som sa musela odlepiť a skríknuť. Benova ruka je stále na mojej tvári, cítim ako sa červenám a pulzujú mi spánky.

Chcela som aby to urobil, alebo nie?

Mám zavreté oči, nevnímam svet naokolo a som si istá, že ani on.

Odlepí sa odo mňa. Pozrie mi do očí. Usmeje sa na mňa úsmevom, z ktorého sa topí srdce. Nedokážem sa naňho usmiať. Nedokážem sa naňho pozrieť. Nie som natoľko silná.

Zdvihne sa z lavičky a zbalí foťák, úsmev mu pomaly mizne z tváre. Stále sedím na lavičke ako primrznutá. Vlastne, možno som aj naozaj primrzla, odkedy je dvanásť pod nulou. Potrasiem hlavou a pomaly sa zdvihnem. Stále sa neusmievam. Ben ku mne podíde. Z jeho tváre neviem vyčítať vôbec nič.

"Urobil som niečo zlé?" spýta sa pomaly s obavou v hlase.

Konečne sa naňho slabo usmejem. Pokrútim hlavou a skontrolujem si topánky. Onedlho už je moja ruka spojená s jeho. Silne ho stisnem.

Keby som vedela, či si urobil niečo zlé, možno by som ti povedala.

Keby som vedela, čo sa deje so mnou, povedala by som ti to.

Keby som tušila, prečo sa tak obaja bránime vzťahom, spýtala by som sa ťa nato.

Keby som vedela, čo si zač, možno by bolo všetko v poriadku.

Cítim sa, že ťa poznám, aj keď vo vnútri viem, že o tebe nemám ani páru.

A bojím sa tej chvíle keď to povieš, pretože ja ti to nemôžem povedať naspäť.

Zatnem zuby. Mala by som s tým prestať.

Chvíľu sme kráčali potichu.

"Si v poriadku?"

Prikývla som.

"Prepáč, asi to nebol dobrý nápad. Už sa nebudem hrať na hrdinu." pokrútil hlavou. Zastavila som ho.

"Nehráš sa na hrdinu. To len ja som si nie istá sama sebou. Prepáč." Priložila som jeho ruku na moje líce, pretože mi chýbal ten pocit. Bola studená, ale nevadilo mi to.

"Tak to napravíme."jemne sa usmial a zobral moju hlavu do dlaní. Oprel sa čelom o moje.

Nechápem ako si môže byť vždy všetkým taký istý.

"Už zase mrznem." Povedala som úplne odveci. Ben vrhol pohľad na moje fialové pery. Zložil si z vlasov šedú čapicu a nasadil ju na moju čiernu. Víťazoslavne sa zaškeril, až som sa z toho rozosmiala.

"Lepšie?" smial sa so mnou.

"Myslíš že vyzerám málo ako idiot? No, musím uznať, že o málinko lepšie to je."

Zastavil sa a zobral mi ruky z vreciek. Zvláštny pocit, zrazu si cítiť ruky.

"Dobre, myslím, že ideme ku mne. Je to s tebou márne." Trochu som sa zľakla, pretože som vedela, že býva sám, ale potom som si uvedomila, ako dokonale vychovaný je a kútik sa mi zdvihol dohora.

Po chvíli kráčania (určite to bolo menej ako ku mne) sme sa dostali pred aspoň dvanásťposchodový barák.

"Povedz mi, že nebývaš-"

"Na dvanástom." skočil mi do reči a prikývol.

"Bojíš sa výťahov alebo výšok?" pozrel na mňa.