Capture your heart

12.kapitola

Nasťahovaný Tim do vedľajšej izby, dokončená kniha, ďalšia v polovici, Ben, Clare, Ben, Ben, Tim, Ben.
Keby náhodou niekoho zaujímali posledné dva mesiace.

Bol už skorý večer, keď  mi pri počítači zabzučal mobil. Ben mi prezváňa. 
Teda, aspoň som si to myslela.
Akurát včas, chcem mu niečo povedať.
Áno, myslím, že už to dokážem.

Ben, 19:06
needya tlly ou smthnig

Chvíľu mi trvalo, kým som to rozlúštila. Akonáhle sa mi to podarilo, hodila som na seba len trigovicu.
Ben ma potrebuje a nie je v poriadku. A chce mi niečo povedať.
Ale ja jemu vlastne tiež.

Zaklopala som na dvere a potom som zazvonila. Už dávno nemám takú strašnú fóbiu z výťahov ako na začiatku.
Otvoril mi polozombie, ktorý kedysi býval Benom.
Vlasy mal len tak spľasnuté na hlave, nemal tričko, pod očami monokle, oči celé červené, a to, čo sa kedysi dalo nazvať postava, boli teraz len kosti a na nich koža, takže to vyzeralo ako keby sa nejaké rebro raz prereže von. Mal rozbitú peru a pod nosom zaschnutú trochu krvi.
Zostala som stáť s otvorenými ústami.
"Ems.." zamrmlal Ben a odpadol mi do náručia. Nebolo z neho cítiť ani alkohol ani nič podobné.
Dotiahla som ho na gauč a zavrela za nami dvere.
"Bože, Ben, čo sa ti stalo.."
položila som rečnícku otázku a otvorila som  jeho skriňu, pohľadať niečo, nech mu nie je zima. Mal fialové pery a zimnicu. Chytila som mu čelo. Horúčka.
Tým, že ho odvediem na pohotovosť nepomôžem ani sebe, ani jemu, budem sa o to musieť postarať ja.
Ako som sa ho snažila navliecť do trička a do mikiny proti jeho vôli, premýšľala som.
To je to, prečo som ho už týždeň nevidela? Myslela som, že má nejaké fotenie.
Zaujímalo by ma, čo sa stalo. 
"Kedy si naposledy jedol?" spýtala som sa, keď som jeho takmer bezvládne telo držala v náručí. "Včera? Alebo predvčerom.." zamrmlal. Nevládal sa držať na nohách. Konečne som ho navliekla do modrej mikiny, (zjavne jedna z mála) a uložila na gauč. Odniekiaľ som vyhrabala deku a prikryla som ho. Utrela som mu krv pod nosom.
Poobzerala som sa okolo seba. Kde môže mať lekárničku?
Po celkom krátkom hľadaní som zo skrine v kuchyni vytiahla niečo na bolesť hlavy a horúčku.
Zatiaľ sa už uvaril čaj. Bezmyšlienkovite som to do neho naliala, no otom som si uvedomila, že mu z toho môže prísť zle, a tak som vedľa neho postavila lavór, čo som našla v kúpeľni. Pre istotu.
Sťažka som prehltla.
Bože, pomôž mi..
Nám.
Ben onedlho sťažka zaspal. Spal s otvorenými ústami, vlastne neviem, či ich môže zavrieť, s tými opuchnutými perami. Pohľad na neho vôbec nebol pekný. Sem tam sa otočil.
Konečne som sa upokojila  a urobila som čaj aj sebe. Prečo, Ben?
Čo sa do kelu stalo?
A prečo mi nezavolal? Prečo až teraz?
Sadla som si do kuchyne. Na stene visela naša fotka. Usmiala som sa. No potom mi úsmev na tvári zhasol.
Musel sa cítiť strašne. Niečo sa stalo. Čo? Čo sa stalo, že sa s tým nedokázal podeliť so mnou?

***
"Ems.." počula som slabý hlas z obývačky.  Na stoličke som už začínala podriemkavať. Určite som v tej kuchyni presedela aj tri hodiny.
Ihneď som sa zdvihla.
Pribehla som do obývačky.
Niečo mi chcel povedať, ale prišlo mu zle a rovnou cestou poslal všetko do nádoby.
Snažila som sa, aby ma nenaplo, a netvárila som sa zhnusene. Radšej som si zahryzla do pery.
"Je to moc zlé?" spýtala som sa.
Ben urobil nejaký neutrálny pohyb hlavou. 
"Spi." zamrmlala som. Prišla som až k nemu. Prikryla som ho dekou ešte viac. Priložila som mu ruku na čelo. Teplota klesla. Aj keď sa mi priečilo urobiť to, pobozkala som ho na čelo. Zavrel oči a v sekunde už bol naspäť v ríši snov.

***
Keď som bola u neho v byte už celý deň, bez toho aby sa zobudil, rozhodla som sa ísť spať aj ja. No zrovna vtedy boli moje plány prekazené.
Ben sa zobudil. Už nevyzeral tak strašne. Až na to pochudnuté telo, kruhy pod očami a rozbitú peru vyzeral fajn. Ale stále mu bolo slabo. Bol smrteľne biely, takmer priesvitný.
"Dobré ráno." uškrnula som sa.
Usmial sa.
"Em?"
"Mhm?"
"Prepáč." pozrel mi do očí.
Vzdychla som si.
Kľakla som si ku nemu, aby sa mi mohol pozrieť do očí.
"Prečo?" hlesla som.
"Ja.. to je nadlho.."
"Ak vládzeš.. mám čas, dnes tu tuším spím."
Nemotorne sa posadil a ukázal na miesto vedľa seba.
Sadla som si a zvedavo som naňho pozrela. Chvíľu to zo seba nemohol dostať.
"Nikdy som ti nevravel o mojej rodine."
Prikývla som.
"Boli sme pohádaní."
Rozprával pomaly po častiach.
Znovu som prikývla.
"Nahnevali sa na mňa, pretože som robil "tulácku" prácu. Nezdalo sa im to. Takže ja som v podstate utiekol. A už dlho sme sa nevideli."
Znovu zmĺkol.
"A?"
"Moja.." zasekol sa mu hlas. Unavene si pretrel oči. Zrazu ich mal akési vlhké.
"Mama zomrela." pohrýzol sa do nerozbitej časti pery a zadržiaval slzy.
Chvíľu som na neho nemo pozerala. Vyhýbal sa môjmu pohľadu.
Potom však pozrel priamo na mňa.
"Mala rakovinu a ja som o tom ani nevedel."
Po líci mu stiekla slza. Pozrel na svoje bosé nohy.
"To.."
Nevedela som čo povedať.
"To nie je tvoja chyba.. Ale to bolo všetko? Bolo to naozaj všetko, prečo si sa tak zničil?" zamračila som sa. Najťažšie bolo pre mňa pozerať na môjho plačúceho Bena. 
Bena s dokonalou anglickou výchovou, perfektného brita.
Teraz mi plače po boku.
Zdvihol ku mňe znova zrak.
Pokrútil hlavou.
Tušila som to.
"Takže čo bolo ďalšie?"
Nadýchol sa a pomaly vydýchol. Privrel oči a vyhŕklo mu z nich pár sĺz.
"Ty." zapriadol potichu.
Vyrazilo mi dych.
"Ja?"
"Nemám tušenia čo si mám o tebe myslieť. Ja ťa milujem a ty? Štyri mesiace. Štyri mesiace. Presviedčam ťa nech mi veríš. Všetko. A ty.. zostávaš neutrálna."
prestal.
"Mám pocit, že tento vzťah je už len jednostranný." zamrmlal.
"Ako.." vzlykla som. Slzy sa mi dostali do očí.
"Ako. Si dovoľuješ. Niečo. Také. Povedať." chveli sa mi pery.
"Nikdy som od teba nedostal jediný dôkaz, že by to malo zmysel."

Moje srdce sa rozbilo ako miska z porcelánu.
"Ako si to vôbec môžeš myslieť, Ben? Ako?" vyhŕkla som pomaly zvyšujúc hlas a postavila som sa.
"Ja som vedel, že si to ty. Od prvej chvíle-"
"Nehovor mi takéto drísty. Neopovažuj sa." zastavila som ho so slzami v očiach.
"Milujem ťa. Vždy som bol ten, kto miloval viac, Emily."
"Nemáš právo-"
"Mám všetky práva si to myslieť, dokázať a povedať!" skríkol a dupol nohami na zem.
"Chceš to zničiť," zastavila som. Pozrela som do zeme. Zdvihla som zrak.
"Chceš to zničiť, pretože si myslíš, že ma miluješ viac?! A čo chceš teda robiť so svojím životom?"
"Ty si bola môj život! Dal som ti všetko, robil som všetko, čo som mohol, aby som od teba dostal jediné sprosté dve slová. Dve slová. Viac som nechcel.
Takto to nemá zmysel."
Snaží sa-
Bože.
Vyhladoval sa a nespal.
Ja-
Ako-
"Tak potom si nájdi druhý život, ktorý ti dokáže povedať tú sprostú, otrepanú frázu, ktorá už vôbec nemá zmysel." Pozrela som naňho, no videla som ho len rozmazane.
Vlasy mal v očiach a mračil sa. Na lícach mu zostali stopy po slzách. Vedela som, čo chce urobiť, ale nehodlala som mu v tom zabrániť. Nie teraz.
Zobrala som si veci a zabuchla som dvere.
Mojím telom prešiel vzlyk a slzy mi tiekli po tvári. Zbehla som dolu schodmi a cez celé mesto som pešo prišla  až do bytu. Na chodbe stál Tim.
"Bože Emily, čo sa-"
Hodila som sa mu okolo krku a znova som začala vzlykať.
Pevne ma stisol v objatí a podopieral ma, aby som nespadla na kolená.

Zrovna keď som mu chcela povedať, že ho milujem.
Vtedy si zmyslí, že to nemá zmysel.

Fajn, nemá. Nedokážem s ním žiť, ak si myslí, že ho nedokážem milovať.
Ver mi Emily, Ver mi, ver mi, blabla..
On je ten, kto teraz neverí mne.

Mala som pocit, akoby som behala po nemocnici a snažila sa nájsť dvere do ambulancie, ktoré nikde neboli. Snažila sa k nemu dostať, lebo už môže byť neskoro, ale nemám dvere.
Už ďalej nemôžem.