Capture your heart

2.kapitola

"To bolo super, len hlavný hrdina sa mi zdá stále nejaký príliš naivný." odfrkla si Clare.

"Nie všetci sú dokonalí.." zvalila som sa unavene na posteľ.

"Skončia spolu, alebo nie? Povedz, že to bude mať šťastný koniec! Tvoje knihy majú málokedy šťastné konce."

"To preto, že šťastné konce neexistujú." frflala som si popod nos po slovensky.

"Oi! Vieš, že ti nerozumiem. Čo si to povedala?" Clare bola vyvedená z miery, pretože málokedy hovorím svojím rodným jazykom, a už vôbec nie pred ňou.

Zopakovala som jej to preto po anglicky. Nahnevala sa na mňa a hodila po mne vankúš.

"Ako môžeš niečo také vysloviť, Emily? Samozrejme, že existujú!" Bola si tým istá ako vlastnými ponožkami. No, vlastne mala každú inú a nebola som si istá, či o tom vie. Ale nechala som to tak.

"Podľa mňa nie." trvala som na svojom.

"Potom by neboli ani šťastní ľudia." Povedala Clare, a popravde malo to niečo do seba.

"Ale sú šťastní vždy len na chvíľu." podotkla som.

"Pretože bez smútku nevieš čo je to šťastie."

"To nie je tvoj výrok." zasmiala som sa. 

"Ale je pravdivý." nadvihla Clare  provokatívne obočie.

"Je to blbosť!" posadila som sa na posteli, presvedčená o svojom.

"Vieš čo Emily? Myslím si, že ti chýba len jedna vec. Preto si myslíš, že šťastný koniec nie je možný."

"Čo máš na mysli?" zamračila som sa, tušiac tu nejakú Clareinu "múdrosť".

"Raz sa zamiluješ." Clare si ľahla do postele a zakryla sa perinou.

"A potom to pochopíš." dodala a tým ukončila konverzáciu.

Prestala som sa mračiť, ale neusmievala som sa.

"Nikdy sa nezamilujem.." zašepkala som potichu a zavrela som oči.

V strede noci  som sa zobudila na bubnovanie kvapiek na naše okno. Keby som tak teraz mohla ísť von. Pootvorila som okno a vystrčila som hlavu von. Dopadlo na mňa pár kvapiek, ale boli to len tie, čo stekali zo strechy. Inak bol dážď príliš kľudný aby mi kvapky dopadali na tvár. Vystrčila som však ruku a z kvapiek, ktoré mi na ňu dopadli som sa osviežila na tvári.

V diaľke zahrmelo. Oprela som sa o parapetnú dosku a rozmýšľala som ako to, že Clare tak tvrdo spí. Keby jej pršalo aj do postele, nezobudila sa. Práve keď som sa pousmiala nad tou myšlienkou, objavila sa vedľa mňa ryšavá hlava. Uskočila som od okna.

"Bože Clare, vydesila si ma k smrti!" zašepkala som.

"Prepáč." ospravedlňovala sa pošepky.

"Čo ťa zobudilo?" spýtala som sa, pozerajúc sa do diaľky na rušnú a hlučnú cestu. Ako môžu byť ľudia ešte stále vonku?

"Neviem. Ale nebola si to ty. Bola som hore ešte skôr. Až teraz som si ale všimla, že stojíš pri okne, tak som prišla za tebou."

Zablyslo sa. 

"Možno by sme mali to okno zavrieť.." začala Clare, ktorá sa vždy tak trochu obávala búrok.

"Nie, prosím. Milujem vzduch a vôňu dažďa." zavrela som oči, znova opretá o parapetnú dosku.

"Emily?"

"Hm?"

"Prečo sa nechceš zamilovať?" povedala Clare potichu, ledva som ju počula. Vzdychla som si.