Capture your heart

19. kapitola - Second chance?

Naschvál som zakašľala, aby si ma Ben všimol. Zdvihol hlavu a akonáhle zistil, že som to ja, odlepil sa od lavičky a prešiel ku mne.  Postavil sa predo mňa, mohli sme byť asi desať centimetrov od seba. Pozrela som sa mu do očí a uvedomila som si diery vo svojom živote. Všetky boli spôsobené týmito tmavozelenými očami.
Ale došlo mi, že nie je pravda, že by som ho za to nenávidela. Bola to hlúpa výhovorka, a ja som to vedela. Klamala som sama sebe.
Ben na mňa uprel zrak, ktorý mal zahmlený cez vlhké oči.
"Odpusť mi to."  
Dotkol sa mojich horúcich líc. Mojím telom prešli zimomriavky. Ben sa ku mne stále približoval, až som to nevydržala. Vyšmykla som sa a od zimy som si objala ramená. Zahryzla som si do pery. Ben na mňa len nečinne pozeral, nevediac, čo má urobiť. Na ulici bolo množstvo ľudí, čo nás pozorovalo. Oči sa mi zahmlili, ako som si uvedomila nielen to, čo pre mňa tá strapatá štica so zelenými očami kúsok vyššia odo mňa kedysi znamenala. Ale aj čo pre mňa znamená teraz. A to, čo som práve povedala je tá istá vec.
"Vykopol si ma." zamrmlala som tak, aby to počul.
"Nie." povedal rozhodne a ja som k nemu zdvihla zrak. O chvíľu som ho znova odvrátila.
"Opustil si ma."
"Nie." povedal už tichšie.
"Neveril si mi." pokrútila som hlavou s bolesťou v hlase.
"Nie." povedal šeptom a pokrútil hlavou. Uprel zrak niekde vedľa mňa.
"A čo to potom bolo?" spýtala som sa. Chvíľu premýšľal hryzúc si peru a potom na mňa pozrel. Urobil krok vpred. Ja som zacúvala. Nechcela som s ním mať do činenia. Nie zatiaľ.
"Nevykopol som teba, snažil som sa vytrhnúť seba. Z tvojho srdca."
Prisunul sa bližšie, a tentoraz som zostala stáť, pomaly si uvedomujúc jeho slová.
"Nie že by som neveril tebe," povedal s dôrazom na slovo TEBE, "neveril som tomu, čo sa okolo mňa deje. A hlavne sám sebe."
Znovu spravil krok vpred a delil nás už len meter.
"A?" cítila som, že mi má ešte povedať, len to zo seba nevie dostať. Znova sa zadíval do zeme, a zdalo sa mi, že po líci sa mu skotúľala slza.
Mlčal.
"Ben.."
Vtom ma náhle prerušil a pokračoval:
"Vieš, ja.." zlomil sa mu hlas.
Zdvihol hlavu dohora na mračná nad nami a potom sa mi zahľadel do očí. No dlho to nevydržal a znovu pozrel do zeme.
"Neopustil som ťa." povedal pomaly a ja som čakala na ten zlomový bod, ktorý mal na jazyku a chystal sa ho povedať. Cítila som na svojich lícach mokré stopy po slzách, ale kašľala som na ne. Mala som chuť doňho drgnúť a zakričať mu do ucha, nech už to zo seba konečne vysúka, ale jediné čo som dokázala bolo ticho stáť. Urobila som krok bližšie k nemu a znovu sme sa ocitli tak, ako na začiatku. Jediné po čom som túžila bolo stisnúť mu ruku a objať ho, ale opäť som to neurobila.
Jediné čo mi behalo v tom momente mysľou bolo jeho meno.
Zatiaľ čo on sa vzchopil a cez vzlyky mi pozrel do očí.
"Neopustil som ťa, Emily." kývol hlavou a dokončil.
"Vzdal som sa ťa." do trasúcej pery si zahryzol a namiesto toho aby urobil niečo rozumné sa mi obrátil chrbtom.
Cítila som ďalší prúd horúcich sĺz, ako mi stekajú po lícach. Zakryla som si ústa, aby som nevykríkla a pevne som zavrela oči.
Zohla som sa a horúčkovito som premýšľala. Potom som sa postavila a vystrela som sa. Zhlboka som sa nadýchla aby som odohnala slzy. Vydýchla som teplý vzduch z mojich pľúc a obišla som krčiaceho sa Bena.
"Ben." povedala som s pevným odhodlaním.
Nereagoval, len sa ticho triasol. Opatrne som na jeho plece položila svoju ruku. Mykol sa.
"Ben." povedala som, smerujúc to len jemu. Pomaly zdvihol hlavu a pozrel mi do očí. V tom momente sme obaja vedeli, že sme v druhom našli odpustenie. Palcom som jemne pohladila jeho vystúpenú lícnu kosť.
"Mňa sa nemusíš vzdávať." Po prvý krát za ten rok, čo ubehol, som sa úprimne usmiala. Vrátil sa mi úsmev, ktorý som mala len s Benom.
Láskavo na mňa pozrel ešte stále s červenými očami a chytil ma za voľnú ruku. Potom smrkol a niečo zamrmlal. 
"Čo si vravel?" spýtala som sa.
"Vravel som, že-"
Pustil ma a vošiel si rukami pod rukávy trička.
"Že mrznem." striasol sa a rozosmial sa.
Pobavene som sa usmiala a jemne som ho objala.
"Už ma nikdy neopúšťaj." zašepkala som.
"Nikdy." Zdvihol ma do vzduchu. Napriek zime ma obklopovalo príjemné teplo, ktoré sálalo z nás oboch.
"Chýbal si mi." zamrmlala som s perami na jeho krku.
"Nemáš poňatia čo to slovo znamená." zašepkal mi do vlasov.
Zostali sme stáť, ja cítiac jeho vôňu a počujúc jeho tlkot srdca, pretože to bolo to jediné na čom mi záležalo.
Počuť ten pravidelný interval, ktorý sa nikdy nestane nudným, pretože je to on.
On ma drží a už nikdy ma nepustí.