Capture your heart

8.kapitola

"No, ešte spí, ale zobudím ju ak chceš." bolo prvé čo som počula z chodby, keď som sa ráno zobudila. Do kelu. Do kelu, do kelu, do kelu.

"Nie, počkám kým sa zobudí sama." 

Úsmev sa mi roztiekol po tvári, ako východ slnka.

"No... dobre." Clare znela prekvapene. Zavrela dvere a vrátila sa do izby. Stále vyzerala celkom vyplašene. Pozrela na mňa. Keď videla, že už nespím, prišla k mojej posteli.

"Počula si to?" stále na mňa nechápavo hľadela.

"Počula." usmiala som sa znovu.

"V živote som nikoho takého ešte nestretla.." nadvihla obočie. "Choď za ním, je na chodbe." ukázala rukou za seba.

"Nemôžem ísť takto! A ty si ho tam nechala stáť?" zamračila som sa.

Pretočila očami. 

"Sám to chcel."

Navliekla som na seba džínsy, tričko a mikinu. Nič iné teraz narýchlo urobiť nemôžem. 

Otvorila som dvere. Ben bol opretý o stenu, spod rozopnutého kabáta som na ňom videla vestu. On sa snáď nikdy nezaprie.

Za jeho chrbtom ma však čakalo ešte väčšie prekvapenie.

"Dobré ráno." spoza chrbáta vytiahol ruku s ružou a trochu hanblivo mi ju podal.

Naozaj? Ruža?

"Ďakujem.." zobrala som ju a krútila ju medzi prstami.

"Prepáč. Je to dosť gýčové." trel si zátylok.

"Nie. Je to od srdca." usmiala som sa. Samu ma prekvapilo, čo som práve povedala.

"Prišiel si mi len povedať dobré ráno, alebo.. máš niečo v pláne?"

Zavrela som za sebou dvere a oprela sa o ne nohou.

"Keď som sem išiel tak to bolo len to prvé, ale vlastne.. máš čas?"

Zaváhala som. nemám. Nemám ani minútu.

"Mám." počula som sama seba hovoriť.

"Tak poďme." kývol hlavou.

"Er, najprv sa prezlečiem, ak to nebude vadiť." ukázala som na seba.

"Bude. Ber bundu a poďme." nepovedal to zlostne, skôr vtipkoval. Ale pochopila som, navliekla na seba bundu, čapicu, topánky a šál. Keď som vyšla, Ben vzal šál, a upravil ho, aby bol na správnom mieste. Znova som si uvedomila, že sa škerím.

No tak, prestaň!

Tentoraz na mňa nečakal, vzal moju ruku a preplietol si so mnou prsty. Po tele sa mi rozlialo teplo.

Vonku ma čakal rozsvietený Glasgow.

Nemôžem uveriť, že ma to nenapadlo. Vianoce sú za osem dní! Bože, darčeky. Ups.

Až teraz som si všimla tašku na Benovom pleci.

"Ale nie, to to naozaj musíš stále vláčiť so sebou?" Prevrátila som očami.

"Myslel som, že máš rada moje fotky." zastavil.

"To mám. Lenže mám taký pocit, že keby si si mal vybrať bez koho sa nezaobídeš, bol by to niekto kto sa volá Canon, a nie Emily."

Zvesil svoje kráľovsky vystreté plecia.

"Poznáme sa len chvíľu,.."

"Dobre, chápem." povedala som. "Foťák poznáš bližšie, máš ho teda-"

Priložil mi prst na pery, nech stíchnem. Cítila som červeň v mojej tvári.

"Nenechala si ma dopovedať." zašepkal, no bolo to preto, že normálne to povedať nedokázal.

"Poznáme sa len chvíľu, ale už teraz viem, že .."

Nehovor to. Nehovor to, nehovor to, nehovor to.

"Nikdy by som neuprednostil NIČ pred tebou." pozrel mi do očí. 

Jeho prst stále ležal na mojej pere a ja som rozmýšľala, čo urobiť ďalej.

Hodila som sa mu okolo krku.

"Ako mi dokážeš dôverovať, keď ma takmer vôbec nepoznáš?"

"Neviem." počula som vo vlasoch. Potom prišla druhá časť, po ktorej mi vyhŕkli slzy do očí.

"A ako môžeš ty?"

Pohladil ma po chrbáte a ja som preklínala všetky hrubé vrstvy, ktoré som mala na sebe.

"A teraz už môžem?" rozopol zips na obale z fotoaparátu. 

"Mal som s ním a s  tebou totižto plány." usmial sa a zaklonil hlavu dozadu.

Zamračila som sa.

"Tak to si ma naozaj mohol nechať prezliecť sa." založila som si ruky na prsiach.

"Mám rád prirodzené fotky." úsmev mu neschádzal z tváre.

Drgol do mňa.

"No tak, jeden veľký úsmev pre mňa?" usmial sa na mňa najsladšie ako vedel. Nemohla som odolať a usmiala som sa zrovna, keď na mňa zaostril objektívom. Konečne ho môžem vidieť v akcii. Takto vyzerá keď sa sústredí?

Myslím, že fotiek nakoniec bolo až príliš, ale bavilo ma pózovať, aj keď ľudia na to pozerali dosť skepticky. Okrem toho, že sme prešli aspoň polovicu mesta, sme mali naozaj úžasný čas. 

A ja som pomedzi pózovanie nenápadne pokukovala po Benovi. A premýšľala. Napadla ma jedna dosť podstatná vec, ktorú som si chcela schovať pre príbeh.

Keď som vtedy zaspávala s myšlienku, že sa v niečom začínam topiť, myslela som si, že mi môže pomôcť len to, ak ma niekto vytiahne.

To je však úplne mimo. 

Potrebujem aby ma niekto objal a potopil sa so mnou, aj keby to malo znamenať, že zomrie.

A to mi trónilo v srdci. 

A to, som získala.

A mám pocit že to, stojí práve za objektívom.

Zamyslela som sa.

"Stále to nie je ono. Chýba tomu ešte jedna fotka."

Vzdychla som si.

"Poď." schytil ma za ruku a  doviedol ma k lavičke.

Vytiahol statív.

Stále som nechápala. To to nemôže odfotiť sám?

Postavil naň foťák a vybral diaľkové ovládanie.

Potom mi to došlo. Sadol si ku mne čo najbližšie. Srdce sa mi rozbúchalo z jeho tesnej blízkosti.

"Posledná fotka. Usmievaj sa do foťáku. Keď to stlačím, dvakrát to zapípa krátko a raz dlho. To keď už uzávierka cvakne a urobí fotku."

"Fajn." povedala som a začala som sa usmievať do objektívu.

Ben sa priblížil ešte bližšie a chytil ma za ruku. Vprúdilo mi do nej teplo, už zase som mrzla. Stlačil spúšť.

Prvé zapípanie. Ben mal tvár pri mojej.

Druhé zapípanie, posunul sa dopredu.

Tretie, finálne zapípanie.

Ben mi jemne prstami otočil tvár a jeho plné pery sa v jemnom dotyku stretli s mojimi.

Posledné čo som počula bolo pípanie uzávierky. Potom som sa stratila.