Our Name's Our Virtue [The Walking Dead FF]

|1|BEGINNING|1|

Zbalila som si posledné veci do kufra a skontrolovala, či mám všetko. Kufor som odniesla do chodby a vrátila sa späť do mojej dočasnej izby. Sadla som si na posteľ a zadívala sa do okna. Sledovala som ako slnko pomaly zapadalo za hory.

Netrvalo dlho a nastala tma. Niektoré hviezdy už svietili jasne na nebi, a niektoré sa ešte len objavovali. Ľahla som si a premýšľala.
„Škoda, že tu nemôžem zostať dlhšie," prebehlo mi v mysli. Bolo mi ľúto, že už musím opustiť Ameriku, keď je taká krásna.

Včera sa konala medzinárodná súťaž v lukostreľbe. Pripravovala som sa na ňu asi tri roky a stálo to za to. Nevyhrala som prvé miesto, ale umiestnila som sa na druhom. Veľmi ma to teší a som na seba pyšná.

Aj keby tu chcem zostať, nedokázala by som to. Atlanta je zaujímavé a krásne mesto, ale môj domov v Londýne mi to nenahradí. Mám tam rodinu, kamarátov a všetci, na ktorých mi záleží.

Ešte chvíľu som tápala v myšlienkach a zaspala som. Sníval sa mi sen. Nebol zrovna pekný. Videla som v ňom, že moja rodina a kamaráti zomreli. Bolo to ako nočná mora, ale nezobudila som sa.

Ráno ma prebral dopad slnečných lúčov na moju tvár. Pomaly som sa preberala. Chvíľu som ležala v posteli a prevaľovala sa zo strany na stranu.

Vstala som a ustlala posteľ. Nachvíľu som otvorila okno, nech do miestnosti vojde čerstvý vzduch a prešla som do kúpeľne. Vyzliekla som sa a oblečenie položila na poličku. Vošla som do sprchy a zapla vodu. Teplé, ba až priam horúce pramene som len tak nechala stekať na seba. O chvíľu som ju zastavila a utrela sa do uteráka. Znova som na seba nasukala oblečenie. Čierne tielko som zakasala pod svoje čierne legíny. Na vrch som si obliekla ešte jemnú tenkú čiernu mikinu.

Obliekla som si svoju bundu a zobrala kufor. Vyšla som z domu, ktorý mi zanechal krstný a zamkla som dvere. Kufrom som prešla na chodník a čakala na taxi, ktorý som medzi časom zavolala.

„Dobrý deň! Kam to bude?" spýtal sa ma šofér.
„Dobrý deň, prosím vás na letisko" odvetila som a zapla si pás.

Onedlho sme sa ocitli na letisku. Vystúpila som si z auta a počkala, kým mi šofér vytiahne moju batožinu z kufru auta. Zaplatila som mu a presunula som sa dnu.

Dostavila som sa ku gateu číslo sedem, odkiaľ má odlietať moje lietadlo. Akurát som chcela vojsť dnu, ale všetci ľudia odtiaľ vychádzali. Hneď na to na letisku vyhlasovali odkaz. Všetky lety sa zrušili kvôli nejakej pohrome.

Naštvaná som vyšla z letiska a hľadala voľné taxi. Vďakabohu sa tu stále nachádzal taxi, s ktorým som sem prišla. Zrýchlila som krok a prišla som k nemu. Našťastie ma zobral a ja som sa znova viezla späť do domu.

Zaplatila som mu a vystúpila z auta. Podišla som k dverám a odomkla som ich. Kufor som šľahla do chodby. Vyzliekla som si bundu a prešla som do obývačky. Sadla som si do kresla a dívala sa do blba. "Ako to mohli urobiť?!" zhundrala som popod nos. Vôbec som nechápala o aké katastrofy alebo pohromy sa jedná. Zemetrasenie? Búrka? Tornádo?

Myšlienky mi vírili v hlave ako roj včiel. Cítila som ako mi viečka oťažievajú, a tak som im pomohla a zatvorila ich. Chvíľu som ešte vnímala okolitý svet a potom zaspala.

Prebrala som sa na divné zvuky z vonka. Všade bola tma. Mesiac jasne svietil na oblohe spolu s hviezdami. Postavila som sa z kresla a podišla som k oknu. Pozrela som sa cezeň a z toho, čo som videla, som skoro dostala infarkt.

Ahoj. Prvá časť je na svete. 😊✨ Som zvedavá, či sa vám to bude páčiť. 😊❤️