Our Name's Our Virtue [The Walking Dead FF]

|2|PRVÉ OBETE|2|

Po vonku chodili čudní ľudia. Najskôr som si myslela, že sú to bezdomovci alebo opití, no keď začali požierať ľudí, ktorí sa prechádzali po ceste, už mi tak nepripadali. Celou ulicou sa niesol krik a plač umierajúcich ľudí.

Odtiahla som sa od okna, sadla si na pohovku a objímala si kolená. ,,Čo.. čo to bolo?" pýtala som sa sama seba hľadiac do blba a premýšľala som o tých čudákoch požierajúcich ľudí. Do tváre sa mi nahrnuli moje rozpustené vlasy, zopla som ich do gumičky a zdvihla z pohovky. Malými krokmi som sa dostavila opäť k oknu. Možno sa mi len niečo zdalo, alebo to bol len fór nejakého týpka.

Niektorí čudáci žrali zvyšky mŕtvych ľudí, iní prechádzali ulicou vydávajúc zvláštne hrčivé zvuky. Vtom sa ulicou ozval zvuk motora a v diaľke som zbadala svetlá. Prišlo sem auto, čierna Audi. Človek, ktorý ho vlastnil, asi nemal tušenia, čo sa tu robí, inak by sem asi nešiel. Keď auto zaparkovalo kúsok od nášho domu, uvedomila som si, že je to môj krstný.

Rýchlo som utekala ku vchodovým dverám, otvorila ich a začala kričať na krstného: ,,Rýchlo poď dovnútra! Prosím!" 

On sa len usmieval a mykol plecami. Zabuchol dvere od auta a pomaličky sa približoval k domu. Zrazu sa mu jeden z čudákov zahryzol do ramena a on s krikom a bolesťou padol na kolená. Chcela som ísť za ním, pomôcť mu, no jediné na čo som sa zmohla, bol krok vpred. Zakryla som si rukou ústa a do očí sa mi nahrnuli slzy. Po celom tele mu tiekla krv a čudák ho ďalej žral. Keďže naokolo už neboli žiadni ľudia, okrem tých, ktorí sa nachádzali v bezpečí domova a z mŕtvych už nezostalo nič, lákalo to niektorých čudákov, no zvyšní sa dobýjali do domov ľudí.

,,Nie!" zakričala som a čudáci sa približovali. Niektorí z nich sa blížili aj ku mne, tak som zatvorila dvere a pre istotu ich aj zamkla. Zviezla som sa pozdĺž dvier na zadok a tvár som si schovala do rúk. Plakala som, trúchlila a kričala. Kvapky sĺz stekali po lícach a dopadali na moje kolená, kde ich vsiakla látka z mojich teplákov.

,,Čo sa deje?!" povedala som a ešte viac som sa rozplakala. Prečo sa to deje? Čo sú vlastne zač? Hlava sa hmýrila myšlienkami a miliónmi otázok. Na chrbte som cítila jemný vánok, ktorý išiel od dverí cez malé špárky. Počula som blízko nich kroky a kľučku, ktorú sa snažil niekto otvoriť.

Váhala som no, postavila som sa a pozrela cez kukátko. Bol tam jeden čudák, snažiaci dobyť sa dnu. Ešte že som zamkla, lebo by sa bol dostal dnu a zožral ma. Znova som si sadla a oprela hlavu o dvere. 

Pri dverách bol čoraz väčší hluk a zbiehalo sa tam čoraz viac čudákov. Nevedela som, či sú silní, alebo či by ich dvere udržali, tak som sa zdvihla a prešla do obývačky. Chytila som pohovku oboma rukami a celou silou som ju ťahala do chodby. Trvalo to dlhšie, ale napokon som ju natisla pred dvere a ľahla na ňu. 

                                   +++
                                                                                                         
Bola hlboká noc. Z chodby som mala výhľad priamo do okna v obývačke, takže som videla mesiac, ktorý bol už vysoko na oblohe a krásne žiariace hviezdy. Dnes bol celkom náročný deň a pomaly na mňa doliezala únava. Nechcela som spať, kvôli čudákom, ktorí sa stále snažili otvoriť dvere, ale musela som si odpočinúť na zajtra. Plánovala som totiž plán, ako zavolať pomoc a ujsť odtiaľto.

Haii 😊 Ďalšia časť na svete ✨🖤 Hádam sa páči 😊♥️