Our Name's Our Virtue [The Walking Dead FF]

|11|DOČASNÉ MIESTO|11|

Rozhodlo sa, že cez noc ostaneme tu, aby sme si odpočinuli a zbytočne sa cez tmu nevláčili preč. Každý si našiel svoje miesto v autobuse, kde bude spať a traja ľudia zostali na stráži - Jayden v autobuse a Brayden so Zacharym vonku, každý na inej strane.
Všetci už spali, ale mne sa nedalo zažmúriť ani jedno oko. Stále som premýšľala, a tak som vyšla vonku a vymenila si stráž so Zacharym, aby som urobila aspoň niečo prospešné a on si mohol oddýchnuť.
„Ahoj," pozdravila som Braydena, ktorý pozrel na mňa a prikývol hlavou na pozdrav.
„Ako sa cítiš?" Spýtala som sa ho, pretože vypadal skleslo, ale aj unavene.
„Neviem, všelijako. Som však rád, že sme našli Niccol, a že je v poriadku," odvetil a rozhliadal sa okolo. Potom som už zostala ticho a odišla na druhú stranu autobusu, pretože tam nikto nestál.
Ani neviem ako, ale ochvíľu opäť vyšlo slnko a my sme opäť vyrazili na cestu. Netušila som, kde sme sa vôbec nachádzali, ale bolo mi to jedno. Už mi bolo všetko jedno. Keďže som hliadkovala až do rána spoločne s Braydenom, mohli sme sa vyspať teraz po ceste, čoho som využila, zavrela som teda oči a nechala som sa uniesť do ríše snov.

Zobudil ma až krik, ktorý ma prinútil trhnúť so sebou a rýchlo vyskočiť na nohy. Autobus stál a bola som tam sama, teda až do chvíle, kým tam nevbehol Brayden.
„Rýchlo, musíme zmiznúť. Je ich tu veľa," povedal a opäť naliehal, aby som si švihla. Zobrala som na chrbát svoj batoh a utekala som s ním vonku z autobusu.
„Kde sú všetci?" rýchlo som sa ho spýtala, keď som sa obzrela okolo.
„Išli týmto smerom," ukázal a vkročil do lesa, kde som ho nasledovala. Utekali sme stále rovno, no nikde sme nikoho nenašli, akoby tu nikto predtým ani len neprešiel.
„Stratili sme ich," chytil sa za hlavu oboma rukami a kopal do zeme, kameňov a spadnutých šišiek z ihličnatých stromov.
„Upokoj sa. My ich nájdeme... Nájdeme ich," snažila som sa ho utešiť, aj keď som vôbec neverila slovám, ktoré som vypustila z úst. Skôr som len dúfala, že ich nájdeme.
„Pôjdeme stále rovno, dobre?" pozrela som sa naňho, na čo len prikývol a ďalej sme pokračovali v ceste.

Začínalo sa opäť stmievať a my sme nikoho nenašli. Nohy ma boleli až tak, že som si ich necítila a pľúca mi nestačili na nadýchnutie. Bola som vyčerpaná a Brayden určite tiež.
„Musíme zastaviť a prenocovať tu. Nemôžeme chodiť v noci po lese," povedala som a on konečne zastavil a zložil sa na zemi a zazeral do zeme ako telo bez duše.
Nazbierala som konáriky a hrubšie drevené kláty, aby som mala z čoho rozrobiť oheň a priniesla som ich ku Braydenovi, ktorý sa od toho, ako sa tu zložil, nepohol. Spravila som kruh z kameňov, ktoré som našla v blízkosti, aby sa oheň nechytil o okolité lístie a ihličie a naukladala tam drevo. Prehľadala som svoj ruksak, v ktorom som mala spolovice minuté zápalky. Podpálila som drevo a ochvíľu tancujúce plamienky ohňa sálali z ohniska príjemné teplo. Z ruksaka som vytiahla balík sušienok, ktorý som otvorila a podala som ho Braydenovi.
„Vezmi si," povedala som, pričom som si sama vzala pár sušienok do ruky. Brayden si pár zobral, no nezačal ich jesť, len si ich držal a pozeral tupo do ohňa. Nechala som ho tak a svoje sušienky som zjedla. Následne som sa postavila a podišla ďalej od ohniska s lukom v mojich rukách.
„Budem strážiť. Potom ťa zobudím, ak budem unavená, aby sme sa vystriedali" povedala som smerom k Braydenovi a ďalej len strážila okolie, ktoré bolo úplne tiché, až na pár zvukov nočných zvierat.

+++

Prešli sme niekoľko kilometrov, no nenašli sme žiadne známky života. Začínala som strácať nádej, že členov skupiny vôbec nájdeme. Opäť som si to brala na vedomie a na moju dušu padla ďalšia váha 'mojej chyby'. Kúsok od nás sme našli maličký lesný domček, ktorý vypadal niekoľko rokov opustene, ale nám by sa mohol dočasne zísť. Tesne pred ním som však zastala, čo si Brayden všimol a podišiel ku mne. Skôr než sa však stihol hocičo spýtať, začala som hovoriť ja.
„Prepáč mi to. Ja - ja viem, že je to moja vina. Nikdy - nikdy by sme ich nestratili, keby som sa vám neprimotala do cesty. Nikdy by sa vám nič zlé nestalo..." na konci sa mi zlomil hlas a hľadela som do zeme. Počula som ako si povzdychol a ešte viac sa priblížil ku mne, pričom mi obomi rukami chytil tvár, no zatiaľ som naňho nepozrela.
„Nie je to tvoja vina a nikdy nebola. Nepripisuj si to na svedomie, prosím," povedal pokojným hlasom, ktorý ma upokojil. Pohľad som presunula naňho s mierne zaslzenými očami a trocha sa mi zdvihli kútiky úst, aby som ho uistila, že som v poriadku, že to chápem.

Vstúpili sme do toho domčeka, kde bola jedna väčšia posteľ, stolík s pár stoličkami a nejaké skrinky. Nebolo to najlepšie, ale určite sa nám to zíde a na pár dní tu môžeme zostať v bezpečí. Zložila som svoj ruksak s lukom na jednu zo stoličiek a sadla som si na posteľ. Brayden prehľadal celý domček, ale našiel len zo tri konzervy zaváraného ovocia a nejaký alkohol.
„Dáš si?" podal mi jednu fľašku liehoviny, pričom on sám jednu držal v ruke.
„Mhm," vyšlo zo mňa namiesto slova 'áno' a zobrala som si fľašu, ktorú mi ponúkol. Nečakala som naňho a hneď som ju aj otvorila a dala si dobrých pár glgov na prvýkrát. Môj skoro bezemočný výraz v tvári sa okamžite zmenil na mračiaci sa a celým telom mi prešli zimomriavky. Bol to môj prvýkrát, čo som skúsila alkohol. Všimla som si Braydenov prekvapený a trocha pobavený výraz, a keď ma zbadal pozerať sa naňho, otočil sa a tiež sa napil.

Po asi troch vypitých fľašiach sme boli v dosť dobrej nálade. Skákali sme, tancovali a spievali si. Vôbec sme si neuvedomovali, že by to mohlo prilákať čudákov.
Akurát som chcela predviesť moje baletné číslo, ktoré som tancovala asi keď som mala desať, no podkopla som sa o vlastnú nohu a moje telo sa neudržalo vo vzduchu dopadajúc priamo na Braydena, sme sa váľali po zemi. Zrazu ma začal štekliť, čo mi ale neprekážalo, pretože som nebola skoro vôbec šteklivá. Až na výnimočné miesta na krku a na nohách. On však tie miesta objavil, a keď mi rukou zašiel na krk, zvýskla som a pobrala som sa zo zeme na posteľ s Braydenom v pätách, keďže sa ma snažil dolapiť. Stihol ma schmatnúť za boky, ale ja som sa neudržala a prekotili sme sa do postele. Nemohla som poriadne dýchať, pretože Brayden ležal na mne, a tak som sa ho snažila zosunúť. On sa zaprel o ruku a tou druhou sa ma snažil opäť poštekliť, avšak zastal. Obaja sme si hľadeli do očí. Možno to bolo len pár sekúnd, no prišlo mi to ako večnosť.

Zdravím! Ďalšia kapitola na svete 🙏🏼 Hádam sa páči ❤️