Our Name's Our Virtue [The Walking Dead FF]

|6|ĽUDIA|6|

Cítila som na sebe nejaké dotyky. Vnímala som šumivo-huhňavé zvuky okolo mňa, ale nevedela som ich rozoznať. Otvorila som oči a môj zrak si pomaly začal zvykať na svetlo. V tom som to uvidela. Bolo ich niekoľko a všetci boli okolo mňa postavení. Ľudia...

„Čo to?“ skríkla som, lebo to bolo jediné, na čo som sa zmohla. Jeden z nich sa ku mne sklonil. Bol to priemerne vysoký chlap, so štíhlou postavou a malou briadkou na brade. Mal orieškové oči a chrapľavý hlas.

„Neboj sa, neublížime ti.“ vravel, no ja som mu nevenovala ani jeden pohľad. Dívala som sa na ľudí okolo. 

„My... hľadali sme nejakých ľudí, ktorý by nám mohli pomôcť, vieš?!“ oznamoval mi a ja som môj zrak presunula naňho. 

„Aj... aj vy ste ich videli? Tých čudákov?“ spýtala som sa a vyrovnala sa.

„Áno, preto hľadáme pomoc. Chceli sme nájsť nejaké informácie o tom, čo sa deje, tak sme zapli rádio“ vravel, ale do reči mu niekto skočil,, „no nepočuli sme všetko, čo vraveli, iba to, že požierači sú po celom svete.“ bola to žena, ktorá stála neďaleko od neho.

Postavil sa a podal mi ruku, aby mi pomohol pozbierať sa zo zeme. Prijala som ju a zodvihla sa. Oprášila som si oblečenie, ktoré bolo od suchého lístia a ihličia, zobrala svoj batoh a vyložila si ho na chrbát. 

„A... čo ostatní?" zaujímala som sa. 

„Kto ostatní? Ľudia?“ sarkasticky sa usmial a pokrútil hlavou, „ak nejaký prežili, tak možno sú.“ odvetil mi a pristúpil bližšie k "svojej skupine".

„Asi by sme sa mali predstaviť...“ začal a ukázal na ženu. Mohla mať asi štyridsať rokov, „toto je Gabriella.“ Usmiala sa na mňa a podala ku mne ruku. Pristúpila som k nej, podala jej tú svoju, a jemne potriasla, ako sa zvyklo pri stretnutí nových ľudí.

„Vedľa nej je Henry. Je to jej syn.“ iba mi zamával rukou na pozdrav.

Postupne predstavoval každého zo skupiny. Zaujal ma jeden chalan. Bol vysoký, štíhly a mal oceánovo modré oči. Zahľadela som sa do nich a potom rýchlo uhla pohľadom. Zachary, chlap ktorý mi ich predstavoval, ukázal na toho chlapca.

„A toto je Brayden!“ venovala som mu letmý úsmev a opäť som odvrátila zrak. Snažila som si v hlave uchovať všetky mená, ktoré mi teraz povedal. V skupine ich bolo celkovo dvanásť.

„Ehm...“ odkašľala som si, „asi by som sa aj ja mala predstaviť. Som Alex.“ povedala som a očkom som prešla po všetkých osobách, čo tu boli.

Skupina sa pomaly zhromaždila a dala sa do pohybu rovno do hlbín lesa. Začala som kráčať, no vzápätí som zastala. Len tak som tam postávala a dívala sa na nich.

Prišiel ku mne Brayden. Jemne mi položil ruku na pás, no uhla som mu a ruka sa zvliekla dole.

„Si v pohode?“ spýtal sa a pozrel sa mi do očí. Začala som byť trocha nervózna.

„Hej jasné...“ odsekla som a dala sa do kroku.

„Som Brayden, ale to už vieš,“ usmial sa a snažil sa nejako rozvinúť konverzáciu, „Alex... Pekné meno.“ poškrabkal sa na zátylku.

„Ďakujem!“ odvetila som mu a usmiala som sa, „ako dlho cestujete?“ spýtala som sa, keďže on asi nevedel nadviazať.

„Ja som bol už od začiatku zo Zacharym, Edwardom, Jaydenom a Ashley, vieš. Potom sme stretli Gabriellu a jej syna a potom ostatných.Všetci sme nejakým zázrakom prežili a teraz hľadáme pomoc. Uhm... a cestujeme už asi dva dni.“ dopovedal a vzdychol.

                                    +++

Pomaly sa začalo stmievať a slnko zapadalo ďaleko za hory. Obloha sa sfarbila do oranžova, neskôr do ružova a nakoniec do modrej až sa stala čiernou.

Ľudia si svoje veci skladali na zem a aj oni sami si tam sadli. Ja som sa zložila vedľa Braydena a niekoľko ďalších mladších ľudí. Bray ma zoznámil s jeho kamarátmi a kamarátkami.

Boli to úžasní ľudia, veľmi sympatickí a milý, aspoň zatiaľ. Rozprávali sme sa počas toho, ako Zachary zakladal oheň a smiali sa.

Je to fajn, keď sa môžte zasmiať v situácii, v akej sme my. Človeku sa uľaví a na chvíľu ho to zbaví temných myšlienok, ktoré mu stále prúdia v hlave.

Postupne sa začali ukladať k spánku. Gabriella a Henry už spali dávno, Zachary hliadkoval a ja s Braydenom som ešte stále bola hore.

Potichu sme si vyprávili historky a trápne situácie, ktoré sa nám stali. Zistila som, že Brayden mal mamu a brata, ale bohužiaľ zahynuli. Matka ešte pred toutou "skázou" a brat počas. Zastrelili ho vojaci, lebo ho škriabol jeden z tých čudákov.

Povedala som mu o mojom krstnom a o tom, ako som sa dostala do lesa. Bol to nepopísateľný pocit, keď sa môžte niekomu vyrozprávať, povedať mu čo vás trápi, on vám pomôže a odpadne vám kameň zo srdca.

Dívala som sa do zeme a do ohňa. Brayden si ľahol a tiež sa díval do ohňa. Momentálne sme sa nerozprávali, iba sedeli a dívali sa do plamienkov, ktoré sa pohybovali akoby tancovali.

Keď sme sa dostali k rodine, hneď mi na um prišla tá moja. Čo keď to aj ich postihlo? Čo keď sú niekde v nebezpečenstve? Čo keď sú? Slzy sa mi nahrnuli do očí.

Bray si toho všimol: „Alex, čo je?“ spýtal sa a sadol si ku mne. Rukami som si schovala tvár a vzlykala. Slzy sa mi do očí hrnuli rýchlejšie a rýchlejšie.

„Ja...ja...už...ich...ich nikdy neuvidím!“ odvetila som mu a ešte väčšmi som sa rozplakala. Vzal ma do náručia a ja som ho silno stisla v objatí. Oči som mu schovala do jeho ramena a tam ďalej trúchlila. Nevedela som prestať.

„Viem, že to teraz nie je ľahké, Alex, ale určite to bude dobré. Možno nie hneď, ale určite ich znovu uvidíš. Jednoznačne ťa niekedy hľadajú a boja sa o teba.“ povedal jemným tichým hlasom a hladkal má po vlasoch.

„Alebo...alebo sú...niekde mŕtvi“ fňukla som. On ma stále utešoval. Cítila som únavu. Plač pomaly ustupoval a ja som pomaly zaspávala.

Ahoj! 😀 Ďalšia kapitola hotová✓🙏🏼 Hádam sa páči 💞