Our Name's Our Virtue [The Walking Dead FF]

|10|NICCOL|10|

časť venovaná pre: tijdverdrijf ❤️

Zobudilo ma neznesiteľné trešťanie v hlave, ktoré mi spôsobovalo pulzujúcu bolesť. Ľudia okolo pobehovali ako splašení a rýchlo pakovali všetky veci, ktoré mohli. Niekto mnou zatriasol, rukou som sa chytila za čelo a pozrela na človeka vedľa. Chvíľu mi trvalo, kým sa moje oči odhodlali úplne zaostriť, ale napokon som zistila, že to je Brayden. Pozrela som naňho pohľadom, o čo tu sakra ide a obzerala som sa okolo. Rýchlo sa pozviechal zo zeme, snažiac sa pomôcť aj mne. Prijala som jeho ruku a vstala. Jemne som sa zakolísala vo vzduchu, lenže Brayden na mňa doliehal, aby sme už išli. Nechápala som ho, no bála som sa spraviť krok, aby sa mi nepodlomili kolená. Všimla som si však, že k nám sa blížila veľká horda čudákov. Niektorí z nich už ležali na zemi mŕtvi, čo som zistila až teraz a rýchlo som od mŕtvych tiel odstúpila.
„Brayden! Alex! Nemáme veľa času!" Otočila som hlavu za zvukom Zacharyho hlasu, ktorý už viedol skupinu preč. Brayden mi podal môj ruksak so všetkým, čo som so sebou mala a ťahal ma za nimi. Dala som sa do behu, no pred očami som stále mala tie telá čudákov, ktoré zabili.

                                   +++

Keďže sme z lesa vyšli niekde na cestu a natrafili sme na malé opustené parkovisko, rozhodli sme sa ho prehľadať. Ja s Braydenom a pár ľuďmi sme zostali na stráži a ostatní prehľadávali autá. Neďaleko od nás boli dvaja čudáci.
„Čo teraz?" Spýtala som sa Braydena, to si ale už jeho kamarát Jayden a Katy, dievča ktoré na mňa predtým vrieskalo kvôli Edovi, nachystali do rúk nožík, a keď sa k nim čudáci priblížili, zapichli im ho do hláv. Prekvapene a zhrozene som sa na nich dívala, pričom Brayden ku mne pristúpil.
„Musí sa to spraviť. Jedine tak sa ich vieme zbaviť," oznámil mi, na čo som len prikývla. Budem sa to teda asi musieť naučiť.
„Všetci sem!" zakričal Zachary a všetci sme sa k nemu dopratali. Stál spoločne s Ashley pri menšom, pravdepodobne školskom, autobuse.
„Nastúpte si dnu a pohodlne sa usaďte. Autobus je funkčný a bude nás voziť po ceste a nemusíme sa namáhať po vlastných," a všetci začali vykonávať, čo povedal. Usadila som sa úplne dozadu, kde boli štyri sedačky v kope, kde sa ku mne následne pridal Brayden a Ela s jej sestrou Emou. Kúsok od nás si sadla Katy s Jaydenom. Henry sedel sám, pretože jeho mama sedela s otcom Ely a Emy. Autobus šoféroval Zachary a vedľa neho v úplne prvých sedačkách sedela Ashley.

„Pred nami je benzínka. Zastavíme tam, vezmeme si jedlo a vodu do zásob a dohodneme sa, čo budeme robiť ďalej," oznámil a ochvíľu na to zaparkoval autobus. Všetci, až na Jaydena a Katy vystúpili z autobusu. Rozdelili sme sa na menšie skupinky a začali sme vykonávať našu prácu. William, Gabriella, Zachary a Ashley hliadkovali okolie – každý z inej strany. Ema, Ela a Henry išli prehľadávať autá, ktoré tu zostali a ja s Braydenom malý obchodík.
„Zostanem tu, ty prehľadaj sklad," navrhol Bray, a ani som mu neodvetila, už som tam išla. Začala som brať všetko jedlo a vodu, čo som videla a hádzala to do tašky, ktorú nám dal Zachary. Taška sa mi ochvíľu naplnila vecami od tyčiniek, cez lupienky a pečivo, až po malinovky, minerálky a plechovky. Zrazu som počula šuchranie a divný chrapľavý zvuk – čudák. Spanikárila som, pretože sa na mňa vrhol a chcel ma pohrýzť. Odtláčala som ho od seba, no dochádzala mi sila, a tak som mu podkopla nohy, a keď spadol, zobrala som prvý ostrý predmet, čo mi padol pod ruku a zabila ho. Brayden ku mne dobehol, keďže počul rachot, no nevšimla som si ho. Len som stála nad tým čudákom a zhlboka dýchala.
„Zabila som ho..." Fyzicky to nebolo ťažké, predmet sa mu do hlavy zapichol zľahka akoby si natieral maslo na chleba, ale ten vnútorný pocit, ten bol silný. Predsa nie každý ich dokázal hneď zabíjať, veď tiež to boli predtým ľudia. Teraz sú to však len krvilačné beštie, ktoré vás chcú zožrať.
„Poď," potiahol ma a ja som si ho až teraz všimla.
„Mhmm," prikývla som a podišli sme k ostatným. Každý z nás našiel niečo užitočné, čo sa nám bude určite hodiť. Všetko sme spratali na voľné sedačky autobusu a vyrazili na cestu.

Hoci to nebolo vidno, obloha naberala tmavšie odtiene a čochvíľu sa schyľovalo k večeru. Kus pred nami na ceste však stálo auto, okolo ktorého boli čudáci a ozýval sa krik. Zachary zastavil autobus a všetci sme vystúpili, zobrala som si so sebou tentokrát dýky, ktoré som mala v ruksaku, pretože som chcela pomôcť. Každý z nás si zobral jedného z čudákov a zabil ho. Zachary však zastal a padol na kolená kúsok od mŕtveho tela. Avšak nepatrilo čudákovi, ale polozjedenej žene. Brayden k nemu podišiel a ruku mu položil na chrbát. Chcel mu niečo povedať, avšak na aute sa otvorili a zatvorili dvere a vyšlo odtiaľ dievčatko, ktoré automaticky pribehlo k Zacharymu a objalo ho.
„Niccol..?" Prehliadol si ju a silnejšie pritisol ku sebe.
„Oci, ona... Ona je..." Fňukala a plakala mu do ramena. Usúdila som teda, že to bola jeho dcéra a tá mŕtva žena na ceste jeho manželka. 'Čo bol teda Brayden, keď ho išiel tak utešovať a tiež sa s Niccol vítal?'

Po naozaj dlhej dobe je tu ďalšia kapitola. Hlboko sa ospravedlňujem, ale mala som veľké okno a aj keď už poznám dej ďalších kapitol, dostala som proste do bodu, kedy som nevedela čo a ako. Dúfam, že sa vám časť bude páčiť.😍💜