Our Name's Our Virtue [The Walking Dead FF]

|4|ÚTEK|4|

Akonáhle som sa priblížila ku vchodovým dverám, začali praskať. Nemala som veľa času, ale chcela som sa pozrieť cez kukátko. Natiahla som sa bližšie a pozrela cezeň. Vtom sa dvere prelomili a ja som vedela, že z domu musím odísť hneď teraz.

Utekala som k zadným dverám, zatiaľčo som počula ako sa čudáci dostávajú po jednom dnu. Rýchlo som schytila kľučku, ale na moju smolu boli zamknuté.

V tom zmätku som si nevedela spomenúť, kde sa nachádza kľúčik. Zahundrala som si čosi popod nos a dupla nohou. „Ja tu zomriem, zomriem tu!" začala som panikáriť a prestupovala som z miestna na miesto. Potom som si všimla, že dvere majú tri sklenené okná. Rýchlo som popadla prvú vec, na ktorú som narazila a praštila to do skla, ktoré popraskalo a vypadlo von z rámov.

Skrčila som sa cez rozbité sklo sa dostala von. Postavila som sa na nohy, vzpriamila sa a rýchlo bežala, čo mi dych stačil. Vôbec som netušila kam bežím a úprimne mi to teraz bolo jedno. Hlavné bolo dostať sa odtiaľto čo najďalej. 

Po ceste som videla veľa čudákov. Na niektorých miestach ich bolo viac, na niektorých menej. Rozhodla som sa utekať do centra mesta, lebo dom krstného sa nachádzal v odľahlejšej a pokojnejšej časti. Určite mi v meste niekto pomôže. 

                                    +++

Ako som tam dobehla, všimla som si stovky čudákov. Zastavila som sa a zostala zmeravená stáť na mieste. Zhlboka som dýchala a snažila sa načerpať novú energiu. Akonáhle si ma všimli, začali sa približovať za mnou. Dala som sa opäť do behu a utekala preč od centra, od domov, preč z Atlanty.

                                    +++

Nohy ma začali bolieť a už som ani nedýchala. Zastala som neďaleko pár áut. Nevedela som, ako dlho ešte vydržím bežať, tak mi napadlo, že pôjdem s jedným z tých áut.

Podišla som k červenému autu a skúsila otvoriť dvere, no boli zamknuté. Poobzerala som sa okolo seba a vzala som veľký kameň blízko pri aute. Hodila som do okna asi štyrikrát, kým sa nerozbilo. Vopchala som ruku dnu a chytila kľučku, ale ani tak to nefungovalo.

Kopala som do auta a nadávala mu. Cítila som sa ako nejaký šialený blázon, ktorý práve utiekol z psychiatrie, ale uľavilo sa mi, keď som sa vykričala. Prešla som k ďalšiemu autu. Bolo čiernej farby a o trocha väčšie ako to červené. Podišla som k dverám a skúsila ich otvoriť. Nastala chvíľa napätia a dvere sa naozaj otvorili.

Vydýchla som si a potešila sa, konečne nebudem musieť bežať. Nasadla som dnu a ruksak s lukmi som položila na sedadlo spolujazdca. Hľadala som aj kľúče, keby tu náhodou boli, nuž nikde som ich nenašla. Oprela som hlavu o volant a vzdychla.

Z ruksaku som vytiahla nôž a skrčila som sa dole pod sedadlo. Chvíľu to zabralo, no podarilo sa mi dať preč plastový kryt, ktorý chránil káble. Vôbec som netušila, ktoré sa majú pretrhnúť a potom spojiť, aby auto naštartovalo. Zobrala som teda nejaké dva z nich a prerezala ich nožom. Jeden bol čierny a druhý červený, spojila som ich a na moje prekvapenie auto vydalo nejaký zvuk. 

Skúšala som to znova a znova, až kým sa mi nepodarilo naštartovať ho. „Yes! Yes!" skríkla som od nadšenia. „Dokázala som to! Ja som to dokázala!" stále som sa usmievala a sedela v naštartovanom aute. Ústa mi ale sklesli, keď som zistila, že vlastne ani neviem šoférovať. No, nejaké základy ovládam, lebo pár hodín autoškoly som mala za sebou, ale to som bola v Anglicku, kde sa volant nachádza na opačnej strane.

Upokojovala som sa, že to bude to isté, ako v Londýne, len na inej strane. Zavrela som dvere, volant chytila do rúk a pomaly som začala svoje nie moc dobré skúsenosti používať v praxi.

Ahoj! :D Ďalšia časť hotová! Dúfam, že sa páči ♥