Our Name's Our Virtue [The Walking Dead FF]

|12|TRAJA|12|

Ráno som sa zobudila ako prvá na príšernú bolesť hlavy a pocit nevoľnosti. Musela som sa opatrne postaviť z postele, pretože každým pohybom mi šklbalo v hlave. Moje ruky sa automaticky chytili za brucho kvôli kŕčom v ňom, ktoré neviem či boli od hladu alebo z množstva alkoholu, ktoré som včera vypila. Pomaly som otvorila skoro rozpadnuté drevené dvere od domčeka, aby som nezobudila Braydena, ktorý ešte spal, polovicou tela na zemi a tou druhou na posteli a vyšla vonku na čerstvý vzduch. Radšej som ani nechcela vedieť, prečo tak spal. Hlavou som sa porozhliadla okolo a všimla si, že pri rohu domčeka je niečo kamenné. Bola to malá studnička, ktorá vypadala ešte funkčne. Ihneď som ju odskúšala a z potrubia naozaj začala vytekať voda. Vrátila som sa späť pred domček a kúsok od dverí som založila ohnisko. Vnútri som prehľadala skrinky a našla v nich nejaké šálky a menšie hrnce. Zobrala som jeden z tých menších hrncov a podišla som s ním ku studni, kde som doňho načerpala vodu. Odniesla som ho k ohnisku a položila vedľa. Zozbierala som zo zeme dva pevnejšie konáre a zapichla ich každý na opačnú stranu ohniska. Na nich som horizontálne položila ďalší pevnejší konár, ktorý som priviazala špagátom, čo som našla v domčeku, a ním som tiež priviazala rúčky hrnca s vodou a priviazala ho pevne o konár, aby bol presne nad ohňom. Voda sa postupne začala variť, a tak som len sedela a sledovala plamene ako plápolajú. O chvíľu došiel za mnou von aj Brayden držiac sa za hlavu, takže mal pravdepodobne tiež bolesti.
„Ahoj," pozdravil ma a usadil sa na zem oproti mne.
„Ahoj," odzdravila som ho a venovala mu letmý úsmev.
„Pamätáš si niečo zo včera?" spýtal sa ma a spomienky, ktoré som doteraz považovala za zabudnuté, sa mi v hlave objavili.

Obaja sme si hľadeli do očí. Možno to bolo len pár sekúnd, no prišlo mi to ako večnosť. Zrazu sa ku mne zohol a svoje pery pritisol na tie moje. Celé moje telo úplne stuhlo a prebralo ma až to, že ma opäť začal štekliť.

„Hej pamätám. Vypili sme každý asi zo tri fľašky a potom sme robili hlúposti. Začal si ma štekliť a potom už ani neviem. Nejako sme zaspali," povedala som, pričom som scénu s bozkom vynechala. On sa uškrnul a ticho sa zasmial.
„Čo je?" opýtala som sa ho, čo ho prinútilo pozrieť sa na mňa.
„Ja si tiež pamätám, čo sa stalo včera," začal a ja som cítila červeň prichádzajúcu na moju tvár, „ale pamätám si to trochu inak než ty." Musela som nachvíľu uhnúť pohľadom, pretože som sa cítila nervózne a dosť trápne.
„Vážne? Čo si ja nepamätám?" odhrnula som si pramienok neposlušných vlasov preč z tváre. Znova som k nemu vzhliadla, pričom som sa hrala na hlúpu, že o ničom neviem.

„Ak si dobre pamätám," postavil sa a sadol si vedľa mňa, „jednu vec si vynechala. Pripomeniem ti ju?" a bez čakania na moju odpoveď sa ku mne priblížil a opäť sa svojimi perami obtrel o moje. Zas som stuhla, ako predtým včera, a do celého tela sa prirútilo teplo. Začala som spolupracovať a moje ruky sa automaticky premiestnili na jeho krk, ktorý oblapili. Potom sme sa odtiahli a na tvári sa mi zjavila ešte väčšia červeň, cítila som to a ani som to nemusela vidieť. Brayden sa len usmial a nachvíľu sklopil pohľad s jemným úškrnom vychádzajúcim z jeho úst.
„Takže si pamätáš?" po chvíli prerušil ticho, na čo som len prikývla hlavou a pozrela dole.
„Nebodaj by si chcela zabudnúť?" dobiedzal a opatrne do mňa drgol celým jeho telom. Len som sa pousmiala a pokrútila hlavou na znak nesúhlasu, pričom som doňho drgla naspäť a pozrela na neho.
„Práveže nie," odvetila som a povšimla som si, ako mi pomaly chytil ruku do svojej a jemne ju stisol. Cítila som, ako mi srdce bije pomaly až v krku a celým telom mi doslova brnel neopísateľný pocit. Voda začala bublať a vyrušila nás, tak som sa vytrhla z jeho zovretia a rýchlo ju dala preč z ohňa.
Následne som začula povzdychnutie Braydena, ktorý sa tváril urazene. Vypadal naozaj komicky, čo mi nedalo a musela som sa zasmiať.

+++

Prešiel minimálne týždeň a my sme ešte stále obývali opustený domček v lese. Každý deň jeden z nás išiel prezrieť okolie niekoľko kilometrov ďaleko, ak by sme náhodou natrafili na niekoho z našej skupiny, ale akoby sa po nich zľahla zem. Brayden začínal strácať nádej a ja som ho už nemala ako povzbudiť, keďže nádej som stratila už dávno.
Stála som vonku a pozerala sa niekde hlboko do lesa, ešte kým bolo vidno. Letný večerný vánok sa pohrával s mojimi vlasmi a viackrát mi tak prerušil výhľad. Zozadu som začula praskanie konárikov a než som sa stihla otočiť, od chrbta ma objali Braydenove mohutné ruky. Milovala som takéto jeho objatia. Vždy mi vedeli rozjariť úsmev na tvári, aj keď som sa cítila pod psa a myslela som si, že na svete už nikdy nebude radosť a smiech.
„Dobré ráno ospalec," privítala som Braydena, no svoj pohľad som mala stále zameraný niekde mimo.
„Ako ide hliadka?" vtisol mi jemný bozk do vlasov. Ukázala som prstom na troch mŕtvych čudákov, ktorých som zabila. Naučila som sa brániť a už nemám s tým taký problém.
„Ešte pred pár dňami tadiaľto prešiel maximálne jeden čudák za deň, ale mám pocit, že ich tu zažína prechádzať čoraz viac," povedala som a zrazu som periférne zachytila nejaký pohyb kúsok od domčeka. Okamžite som sa otočila, pričom som skoro Braydenovi vyrazila dych, a zbadala som ľudí.

Okamžite som sa k nim však rozbehla, pretože to bolo pár členov z našej skupiny. Do objatia som rýchlo vzala Elu a tuho ju v ňom uväznila. Všetci sme sa privítali a my sme im rýchlo priniesli niečo pod zub.
„Sme tak radi, že sme vás našli," prehovoril William, otec Ely a Emy, pričom sa usmial a odhryzol si zo sušienky.
„To aj my," úsmev som mu opätovala, „stretli ste ostatných? Viete o nich niečo?" Pozerala som na všetkých troch, ale ich výrazy mi stačili.
„Myslíme si, že..." vyšlo potichu z úst Willa a všetci sme si dokázali domyslieť, čo tým myslel. Vzhliadla som na Braydena, ktorý sedel vedľa mňa a chytila ho za ruku. Vedela som, že to bolo preňho ťažké, pretože v skupine mal rodinu, a chcela som ho aspoň nejako utešiť.
Úplne som zabudla, že pri nás sú ostatní, ktorí sa na nás pravdepodobne s úžasom dívajú. Ela do mňa jemne postrčila prstom a uškrnula sa.
„Vezmem si hliadku. Bežte dnu a oddýchnite si," povedala som napokon a zdvihla sa zo zeme. Do ruky som si zobrala môj nožík a postavila sa tam, kde som zvyčajne stávala počas mojich hliadok.