Our Name's Our Virtue [The Walking Dead FF]

|7|NÁRAMOK|7|

Sníval sa mi sen. Nachádzala som sa doma a s rodinou sme oslavovali môj úspech v lukostreleckej súťaži. Slnko nás zahrievalo svojimi teplými lúčmi a vonku bol veľký biely stôl, na ktorom sa nachádzali taniere s rôznymi druhmi jedla od zeleniny až po mäso. Medzi nami vládla pohodová rodinná atmosféra. Rozprávali sme sa, jedli a pripíjali si šampanským, no pomaly to mizlo v diaľke a sen sa rozplynul.

„Alex!“ oslovil ma Brayden. Jemne ma chytil za pleco mykol mnou, čo ma zobudilo.
„Hm?! Stalo sa niečo?“ spýtala som sa ho a pretrela si oči.
„Musíme ísť. Zachary videl niekoľko požieračov blízko nás. Nemôžme sa tu dlho zdržať.“ odvetil a začal sa chystať s ostatnými.

Vstala som zo zeme a trocha sa oprášila. Zobrala som svoj ruksak s lukmi a švihla ho na chrbát. Slnko ešte len vykukovalo, čo znamenalo, že bolo skoro ráno. Všetci sme boli nachystaný na odchod.

Už sme pomaly vyrážali, no keď som sa pozrela na svoju ruku, zistila som, že som stratila náramok, ktorý som dostala od mami a otca k narodeninám. Prehľadala som vrecká na bunde, ale nebol tam.

„Počkajte! Stratila som náramok, musím ho nájsť!“ povedala som a začala som hľadať.
„Alex!“ okríkok ma Zachary, „nemôžme sa tu zdržiavať!“ vrhol na mňa nepekný a
ustarostený pohľad. V kríkoch začalo niečo šuchrať. Nevšimli sme si toho a ľudia na mňa zazerali. Na zemi som konečne nahmatala môj náramok.

„Mám ho!“ zaziapala som a pripla si ho na ruku. Vtom sa z kerov vynoril jeden z čudákov a zahryzol sa Edwardovi do krku. Vystriekla mu odtiaľ krv a liala sa po celom jeho tele. Kričal a v bolestiach padal na zem.

„Musíme ísť!“ rozkázal Zachary a spolu s Gabriellou a Henrym začali utekať preč.
„Nemôžme ho tak nechať!“ okríkla som Braydena, ktorý bežal za nimi. Chvíľu váhal, ale napokon sa otočil a prišiel za mnou.
„Musíme ísť! Už nič nezmôžeme, Alex. Poď!“ Chytil ma za ruku a ťahal. Do očí sa mi nahrnuli slzy.

Chvíľu som sa vzpierala, ale Bray bol silnejší a odtiahol ma preč. Začala som si to, čo sa stalo brať na svedomie. Bože! Bola som taká blbá. Nič z toho, by sa nebolo stalo, keby som nehľadala ten náramok. Onedlho sme dobehli skupinu a pripojili sa k nim, no ja som zostala pozadu.

                                   +++

Keď sa zdalo, že sme dostatočne ďaleko, zastali sme. Všetci začali zhlboka dýchať. Nejaká baba sa otočila ku mne: „Za všetko môžeš ty!“ zaziapala so slzami v očiach a strčila do mňa. Zakopla som o kameň a už-už som išla spadnúť, keby nebolo Braydena, ktorý má zachytil.

„Jaaa...“ habkala som, lebo som nevedela, čo mám povedať, „ja som nechcela...“ no skočila mi do reči, „To ma nezaujíma! Môžeš za to ty!“ ďalej kričala.

„Dosť!“ skríkol Zachary, „bola to nehoda, určite to nebolo úmyselne. Teraz si chvíľu oddýchneme a pôjdeme si nájsť nejaké miesto, kde by sme sa mohli zložiť!“ prikázal a všetci si posadali na zem.

Odišla som od nich ďalej. Vyčítala som si, že sa to stalo kvôli mne. Usadila som sa a oprela o kmeň stromu. Svoju tvár som skryla do mojich dlaní a svoje výčitky som nechala prejavovať v podobe sĺz.

Počula som, ako niekto prichádza, no nepozrela som sa. Sadol si ku mne a jemne ma objal. Tušila som kto to je, vycítila som to aj z jeho vône, jemný ružovo mandľový závan, ktorý bol cítiť najviac okolo jeho hlavy, krku a na pleciach.

Ahooj ♥️ ďalšia kapitola hotová 🙏🏼😃 užívajte! 😇🤩