Zajatci Osudu [Výnimoční #3] - POZASTAVENÉ

★ 4. kapitola - Hviezdny príchod ★

Keďže je dnes taký pekný dátum (samé moje obľúbené čísla) prečo ho nespestriť novou kapitolou? :) Dopredu chcem aj oznámiť, že mi od pondelka začína druhý semester, čiže netuším, kedy sa k písaniu zase dostanem (hlavne teraz, keď tí blbci štrajkujú -_-), ale snáď sa mi systém alá kapitola do mesiaca podarí dodržať  :) 

 "Vieš, Asher, keď nie si celý hŕ nakopať mi zadok," vravela Annelie z druhej strany stola, „si tuším môj najobľúbenejší človek." Nedočkavo, s očami rozsvietenými ako malé dieťa, zabodla vidličku do svojej porcie čokoládového koláča a slastne zastonala, keď si sústo vložila do úst. Musel som sa odvrátiť a schmatol pohár s limonádou, aby som utíšil svrbenie v prstoch. Bol som rozpoltený, jedna moja časť bola viac než rada, že tam s nami vôbec sedí, smeje sa a vychutnáva si jedlo, zatiaľ čo tá druhá mala chuť schmatnúť ju za plecia a zatriasť ňou tak silno, že by sa jej otriasali kosti.

Už prešiel mesiac od nášho rozhovoru v jej izbe, keď sa mi priznala, že ku mne nemôže cítiť nič viac ako len priateľstvo a ja som predsa stále počul jej slová, tak jasne, ako keby mi ich práve v tom momente šepkala do ucha. Úprimne som netušil, čo to so mnou je, celý ten čas som si neprial nič iné, prial si, aby ona bola tou rozumnou – A keď boli moje prosby vyslyšané, nechcel som nič iné, než ju prinútiť zmeniť názor.

Potriasol som hlavou, aby som sa zbavil takýchto myšlienok a pokúsil sa umlčať tú časť svojho ja, ktoré mala chuť vytrhnúť Asherovi hrdlo, jednoducho preto, že si s ňou bol taký blízky, že mohol byť jej priateľom bez zbytočných drám.

„Čo vlastne oslavujeme?" spýtal sa Myron a ládoval do seba svoj vlastný zákusok – s pekanovými orechmi a maslovým krémom.

„Môj mladší brat, Finley, včera oslavoval narodeniny a mama sa stále len sťažovala, že má okolo seba toľko sladkého, tak som si povedal, že urobím radosť niekomu inému," pokrčil plecami Asher. Potom sa naklonil k Annelie a hravo ju potiahol za ucho. „Ako napríklad tuto mojej sušienke. Vyzerala si, že to potrebuješ."

V tom mal pravdu, čo ma len viac vytočilo. Všetci sme videli, že aj napriek tvrdeniam, že je v pohode a uzdravená, zdala sa...zničená. Líca mala prepadnuté, pleť sinavú a každé ráno, keď som sa s ňou v archíve stretával, aby sme začali hodinu, pod očami mala tmavé kruhy. Niežeby som sa tomu čudoval, zažila si toho naozaj veľa – takmer zomrela, skoro prišla o sestru skôr, ako ju vôbec mala, potom sa z ničoho nič objavil jej otec... A ak som sa nemýlil, stále sa jej nedarilo ovládať svoju moc.

Snažila sa to zakryť, sústrediť sa len na štúdium a dala si záležať, aby sa veľa usmievala, ale bolo mi jasné, že to nie je úprimné. Odkedy sme sa vrátili z Cantatisu, akosi nikto z nás nebol práve v najlepšej nálade, nie, kým o Ermannovi nebolo ani stopy. Navyše, tá situácia s Lynnette nám na šťastí tiež nepridávala...