Zajatci Osudu [Výnimoční #3] - POZASTAVENÉ

★Prológ - Svitá na temné časy ★

Tak a historicky už aj prvá kapitola, prepáčte tie omáčky na začiatku, ale nudila som sa a z toho vznikli obrázky a ten citát som si naozaj nemohla odpustiť. Plus, toto je prvá kapitola a zároveň nie je, osobne nie som fanúšik prológov, ale tento bol celkom potrebný na vysvetlenie istých vecí. Som zvedavá, čo naň poviete a tento raz je to odo mňa naozaj všetko, aspoň zatiaľ ;) 

 Predierala sa lesom, čoraz viac a viac naštvaná s každou ďalšou hodinou, ktorú tam strávila, sekala drzé halúzky, ktoré ju kmásali za vlasy, nemilosrdne pretínala kríky, ktoré sa jej motali okolo členkov ostrou čepeľou svojho meča. Bola to vlastne tá oceľ, čo ju ťahala vpred, tíšila každú jednu myšlienky zdesenia alebo viny z toho, čo sa rozhodla urobiť. Bol to dar od jej otca, keď mala päť rokov, presne tá vec, ktorá jej ukázala, akým smerom sa vydá, keď raz vyrastie.

Cesta trvala veky a nedokázala určiť či bola viac zúfalá alebo naštvaná. Vlastne, nie, dokázala – bola to žeravá, bublajúca zlosť, čo ju prinútila na všetko sa vykašľať a ujsť z domu, čím bez pochyby zlomila mame srdce, a vydať sa započať plán, ktorý si pre seba pripravila. Odvtedy, čo videla ako jej otca zabili – zavraždili! – jeho vlastní, mala pocit, ako keby každá iná emócia nemala už v jej tele miesto, jediné, čo zostalo bola bolesť, túžba po spravodlivosti a toto. Prišlo jej to, ako keby spadla do kamennej studne – videla nad sebou svetlo, symbolizovalo slobodu, ku ktorej sa snažila dostať, no zakaždým, keď sa primäla začať šplhať, uniknúť, zlyhala a spadla ešte hlbšie.

Každý vedel, že les Silva je nebezpečný, hlavne, keď sa jeden rozhodne ísť práve do najsmrtiacejšej nadprirodzenej časti vôbec na vlastnú päsť. Vedela, že je to samovražedné, vedela, že bude stáť tvárou v tvár desom horším, než si iní vedia predstaviť, no za tie dni, čo kráčala lesom sa jej nič nepokúsilo ublížiť, ani len stopy po príšerách zakrádajúcich sa bližšie. Ako keby si les sám uvedomoval, že ním kráča čosi oveľa smrtonosnejšie.

Nebola by si všimla hranicu, ktorá oddeľovala Cantatis od lesnej cesty z Mervely, nebyť toho ohlušujúceho ticha, ktoré celé to miesto obklopovalo. Zastala, zízajúc do diaľky. Netrénované oko by povedalo, že tie dve časti lesa sú zrkadlovým obrazom, no trénovali ju, aby si všímala detaily, presne tie drobnosti, ktoré robia najväčší rozdiel.

Prvým náznakom bolo ticho, druhým, že vpredšie sa všetko zdalo akosi tmavšie, holé konáre stromov groteskne vytŕčali hore k sivej oblohe ako pokrivené a pokrútené končatiny, popadané červené listy na zemi žiarili ako kvapky krvi... Nevidela, že by sa tam čosi plížilo, nič nenaznačovalo, že by tam na ňu čakali nástrahy, no nebola taká hlúpa, aby si myslela, že každý jej pohyb nie je pozorovaný, vykalkulovaný.

Ale nebála sa.

Zhlboka sa nadýchla a prešla cez neviditeľnú hranicu a našla sa stáť v samom srdci zla, ak sú všetky tie príbehy pravdivé. Nedokázala zabrániť triaške, ktorá jej prebehla chrbtom, jej hlboko zakorenený inštinkt jej navrával, že to miesto je zlé v toľkých smeroch a že by mala odísť, nie preto, že by sa bála alebo mala starosti, ale skôr preto, že to nebolo miesto pre niekoho ako ona, pre niekoho, kto bojoval proti presne tým istým monštrám, ktoré sa vydala hľadať.

Netrvalo dlho, kým sa nagasi ukázali, samozrejme budú brániť svoju zasľúbenú zem, časť sveta, o ktorej verili, že bola právom ich. Počula ich dunivé kroky ešte predtým, ako ich uvidela, cítila, že ju obklopujú v tesnom kruhu, predátori sledujúci svoji korisť. Oh, ale tak veľmi sa mýlili!

„No, no, no," jeden z nich zapriadol a pretransformoval svoje dračie črty do podoby vysokého a pekného muža. „Nestáva sa často, že by sme tu mali návštevy."