Zajatci Osudu [Výnimoční #3] - POZASTAVENÉ

★ 7. kapitola - Zlomené kúsky noci ★

Ako som sľubovala predtým, časť je skôr ako o mesiac (aj keď len mierne :D), ale snáď mi odpustíte, že som nedala skôr. Urobila som si totižto nečakaný výlet do Košíc a na Wattpad nezostal čas. A ešte musím povedať, že som úplne zabudla, že tam ešte bola táto kapitola plná emočnej drámy, ktorá sa mi tam zakaždým akosi votrie -_- Ale tak snáď to nebude také bolestivé čítať :) 

     „Si si istý, že ti nemám jednu vraziť, len pre istotu, chápeš." Položil som svoj drink a zagánil na Thoru, ktorá sa tvárila ako nevinnosť sama a dokonca sa na mňa milo usmiala, ako keby práve nenavrhla, že nakope ten môj poľutovaniahodný zadok za to, že som sa – zase – správal ako idiot. A pravdepodobne som väčší než som si myslel, pretože som to predsa len zvažoval, možno by mi dobrá bitka pomohla.

„Vďaka, Thora, ale nemôžem ťa nechať žiť s vinou, že si dokaličila túto peknú tvár," nadhodil som a dopil obsah svojho pohára. Thora zdvihla fľašu, no odmietavo som na ňu zavrtel hlavou, už som mal aj tak viac, než som plánoval.

Odpichol som sa od stola v jedálni, vďačný za svoju výšku a celkovú odolnosť, takže som necítil žiadne dozvuky pohárikov alkoholu, ktoré som do seba za uplynulú minútu kopol. Nemohol som zostať doma, nie, keď toto bola posledná noc pred skúškami a ja som proste vedel, že nočné mory by ku mne boli ešte zlovestnejšie ako kedykoľvek predtým.

Bol som nervóznejší, než som na sebe dával znať, bez seba starosťami, že jej Najvyšší nedovolia zostať. Príbehy o Výnimočných, ktorí neurobili skúšky sa šíria už celé roky, no nikto nedokáže presne určiť, ktoré sú pravdivé a ktoré sú len výplodom bujnej fantázie. Ja osobne som predpokladal, že im len vymažú spomienky a nájdu im nové miesto v ľudskom svete.

S povzdychom som žuchol na gauč u Thori doma a nie po prvýkrát som bol celkom rád, že jej otec pijan sa každú noc kamsi spakuje, čiže môžem chodiť za svojou kamarátkou, aby ma fyzicky alebo verbálne nakopala a nemusel sa sám dusiť pod váhou svojich prekliatych myšlienok.

„Chceš o tom hovoriť?" spýtala sa a prisadla si ku mne. „Úprimne, začínam si o teba robiť starosti, tieto posledné týždne si vyzeral, že buď zmasakruješ každého vo svojom okolí, alebo si začneš búchať hlavu o betónovú podlahu."

Zazrel som na ňu. „Ďakujem veľmi pekne, Thora."

„Kedykoľvek, mimoň," drgla do mňa ramenom. „Ale teraz vážne, čo sa deje? Vieš, že mne môžeš povedať všetko..."

Vedel som, že áno a aj keď som sa veľmi snažil dodržať svoj sľub, že budem lepším synom, bratom a priateľom, nebolo to vždy ľahké. Ľudia sa nezmenia v sekunde, čo sa tak rozhodnú – urobiť to rozhodnutie je jedna vec, riadiť sa podľa neho zase druhá. Strávil som štrnásť rokov tým, že som bol chladný, zatrpknutý a arogantný, štrnásť rokov som zdokonaľoval svoje umenie nútiť ľudí nenávidieť ma a odstrkoval ich najďalej ako sa dalo. Nevedel som, ako zrazu byť milý a starostlivý. Som ľudská bytosť, nie stroj, stále som mal pred sebou dlhú cestu.