Zajatci Osudu [Výnimoční #3] - POZASTAVENÉ

★ 24. kapitola - Na vôdzke ★

Zdravím! Pôvodne som chcela dať kapitolu prvého mája (chápete, na sviatok práce "pracovne"), ale čo čert nechcel, môj laptop dostal chybu v Matrixe a celý víkend bol v oprave. Musím však varovať, že toto je dosť pravdepodobne posledná časť odo mňa minimálne do júna, keďže musím napísať 4 eseje a som z toho mierne na prášky už teraz 🤦‍♀️Držím palce, aby aj vaše skúšky/test/katastrofa menom samoštúdium dopadli najlepšie, ako sa dá, snáď sa bude časť páčiť a vidíme sa snáď, keď už toho budeme mať všetci menej 😊 #staystrong 

     Keďže už nemali možnosť zabiť ma bez toho, aby niekto chytil podozrenie, začínala som si byť istá, že sa ma Najvyšší pokúšali dohnať k samovražde. Zaviazala som sa, že už si nikdy neoblečiem šaty a rozhodne by som si na seba nevzala taký kúsok, aký som mala práve teraz. Išli okolo krku a mala som taký čudný pocit, že v tom bol skrytý odkaz – áno, možno som im vzdorovala, no nikdy by som im nemohla uniknúť. Ako skutočnú Výnimočnú ma držali na vôdzke ako psa. Aby toho nebolo málo, vzadu mali šaty hlboký výstrih, nebyť Lynn a jej génia, nedokázala by som pod tenučkú, bohato vyšívanú čipku vpredu ani len napchať podprsenku. Jediná vec, čo sa mi na tej absurdnosti páčila, bola tá sýta, smaragdová farba.

Ukázalo sa, že zelená a medená sú farby Belwicku – farby úrody, keďže je toto poľnohospodársky kraj – a preto boli všetky ženy v miestnosti odeté do rób v odtieňoch týchto dvoch farieb. Skôr v ten deň, počas nekonečného pochodu, mi boli pridelené šaty v medenej farbe, teraz zelené s medenými doplnkami. Všetko to bola práca Najvyšších – starostlivo mi vybrali oblečenie, doplnky, topánky a bola som si istá, že aj môj účes bol ich výmysel.

Nebola som nič iné než bábka.

Stála som na okraji tanečného parketu, ktorý práve okupoval Renth s Cathalyn a vrtela som sa a ošívala ako keby ma otravoval dotieravý hmyz. Rodion, ktorý sa odo mňa celý večer nepohol ani na krok, po mne kútikom oka vrhal otrávené pohľady. Múdro však držal jazyk za zubami. Obaja sme sa snažili najlepšie ako sme vedeli správať sa zdvorilo a potlačiť našu vzájomnú nevraživosť. Mal pravdu, potrebujem ho a on potrebuje mňa, stačí, že musím bojovať proti Najvyšším a Ermannovi, nemusím si na zoznam pridať ďalšieho nepriateľa.

„Kedy môžem odísť?" otočila som sa naňho nakoniec a vzala si od prechádzajúceho čašníka ďalší pohár likéru.

Nesúhlasne sa zahľadel na drink v mojej ruke, vďaka čomu som si ho vychutnala ešte o niečo viac. „Len čo budú Najvyšší spokojní s tým, ako prebieha bál, potom budeš môcť zauvažovať, či už chceš odísť. Teraz sa prestaň sťažovať a pre lásku všetkých svätých, prestaň sa ošívať!"

Zazrela som naňho, no rýchlo som zase prinútila svoje mimické svaly, aby sa uvoľnili, kým si niekto z prítomných všimne ako ma Rodion v skutočnosti vytáča. Obzrela som sa po miestnosti a zamračila sa, keď som si všimla Myrona, ako prichádza od vchodových dverí a pred ním kráčal nie práve spokojne sa tváriaci Baldric. Skôr než som si to stihla rozmyslieť, dopila som svoj drink, tá sladká páľava ma upokojovala, nadvihla som si neprakticky veľkú sukňu a vydala sa im v ústrety. Začula som hlboký povzdych a ani nie o sekundu na to sa Rodion ocitol po mojom boku.