Zajatci Osudu [Výnimoční #3] - POZASTAVENÉ

★ 19. kapitola - Mäkká náruč tieňov ★

Oneskorene, ale dodatočne krásne sviatky! Hádam, že ste všetci prežili Vianoce v zdraví a v pohode, obklopení vašimi blízkymi a našli si pod stromčekom to, po čom vám srdce pišťalo :) Chcela som pridať nejakú vianočnú bonusovku, možno čosi o Mian, čo mi leží v pamäti laptopu, ale viete ako to je, človek mieni, život mení a nakoniec mi nevystal čas. Ozývam sa však aspoň s novou kapitolou Zajatcov, ktorá sa snáď bude páčiť, hoci je totálne oddychová :) A keďže sa dovtedy už asi nestihnem ozvať s niečím iným, všetkým vám želám zábavného Silvestra a šťastný Nový rok, aby vám začiatok novej dekády priniesol len samú radosť a úspechy a splnené priania! ❤❤

Udržať sa na koni sa ukázalo byť oveľa náročnejšie než som si pôvodne myslela. Jazdenie pre mňa nebola žiadna novinka, išlo o súčasť nášho tréningu v akadémii. Jedna z najdôležitejších lekcii sa týkala toho, ako sa čo najrýchlejšie dostať z nebezpečenstva, ak všetky naše plány na útok zlyhajú, a to znamenalo vedieť využiť akýkoľvek druh dopravy. Mnoho deciek sa sťažovalo, že mali jazdiť na živej bytosti s vlastnou mysľou, ale ja nie, vlastne to bola jedna z mála pekných spomienok na moje akademické časy.

Len čo som na to pomyslela, kôň podo mnou pohodil hlavou, po tvári ma capla jeho dlhá hriva a takmer som stratila rovnováhu. Nebyť Myrona, ktorý ku mne pricválal a zaistil ma svojimi rukami aj svojím koňom, ktorého pritisol k môjmu, zošmykla by som sa zo sedla a tresla rovno do hliny.

„Možno..." Odkašľal si, ako keby si nebol istý, či má svoju myšlienku dokončiť. „... Možno by si si mohla presadnúť k inému jazdcovi. Len na nejaký čas, dokým sa ti nevráti viac sily..."

Zahanbením mi zružoveli líca, cítila som, ako horím a viac som sa nedokázala dívať Myronovi do očí. Bremeno, presne to som teraz bola. Pre svoju rodinu, pre každého, dokonca aj sama pre seba. Moje neschopné slabé telo a vlasy farby mesačného svitu slúžili len ako nechcená pripomienka. Jediný dôvod prečo som sa účastnila pochodu bol, že si to Annelie vydupala, tvrdila, že je kľúčové, aby sme sa držali všetci spolu. To a fakt, že by si nikdy neodpustila nechať ma samu, keď som po dlhých týždňoch konečne vyliezla zo svojej ulity.

Kým som stihla odpovedať alebo len nahromadiť dosť odvahy, aby som mu pozrela do tváre, doľahol k nám zvuk cválajúcich kopýt, zableskli sa červené vlasy a Annelie zastavila so svojím gaštanovým žrebcom vedľa nás.

„Všetko v poriadku, Lynn?" spýtala sa, no dívala sa pri tom na Myrona.

„Práve som jej navrhoval, či by pre ňu nebolo lepšie, keby sa pripojila k inému jazdcovi, možno by –"

„Nevidím na to dôvod, mne príde, že je plne schopná jazdiť na koni," nesúhlasila Annelie. „Jediné, čo potrebuje, je, aby ju nehnali ako trestanca na gilotínu." Vrhla rozčúlený pohľad dozadu, kde šli Ulysses Cunningham a Rodion Starfallow.