Zajatci Osudu [Výnimoční #3] - POZASTAVENÉ

★ 18. kapitola - Strhnutý závoj ★

Zdravím všetkých, ktorý ešte nezabudli, že tento príbeh existuje! Áno, sľubovala som, že nová časť nebude najskôr do decembra, ale po prvej várke esejí mám trochu voľnejší týždeň (preklad: prokrestinujem :D) tak som si povedala, že je možno čas na novú časť... Na druhú stranu, nechcem tým pozdvihnúť vaše nádeje, že kapitoly budú vychádzať častejšie. V decembri by som chcela niečo stihnúť, tak si budem držať palce, aby to vyšlo :) Snáď sa bude kapitola páčiť :) 

„Prečo mi nikto nikdy nič nepovie?!" sťažovala sa Annelie s rukami bojovne založenými na hrudi, obviňujúce sivé oči mala prižmúrené a namierené na nás troch. „Viete koľko zbytočnej drámy by sme si ušetrili, keby ste mi začali hovoriť všetko podstatné? Malá nápoveda - VŠETKU!"

„A prísť tak o tú srandu, keď po nás začneš vrieskať a prskať ako divá mačka?" uškrnul sa na ňu Renth zo svojho miesta, kde sa opieral o čelo Lynninej postele.

Annelie naňho namierila prst. „Ty máš také šťastie, že som príliš unavená, aby som ti zakúrila pod tým tvojím arogantným zadkom!"

Zasekla sa, z tváre sa jej vytratila všetka zlosť, keď si uvedomila, ako sa nálada v miestnosti zmenila. Včera sa stalo veľa vecí, jedna horšia než druhá a aj napriek tomu, že nikto z nás tak ľahko z hlavy nedostal obraz Annelie ako na smrť upaľuje nagasi, aspoň na večer sme to nechali tak, pretože sme boli priveľmi emočne vyšťavení, aby sme kládli otázky. Ale teraz... Prišlo mi to, ako keby mi niekto vpálil zaucho.

Otočil som sa na Lynnette. Obaja s Renthom sme vtrhli do jej izby v sekunde, čo sme si boli istí, že je už hore a bolo mi jedno, že možno bude odmeraná, nezaujímalo ma, že ma možno bude preklínať a kričať na mňa a vravieť mi, znova a znova, že už nie som jej brat... Potreboval som ju vidieť, potreboval som ju objať a uistiť sa, že je živá, že je ešte stále tu. Tak veľmi mi chýbala, celý tento jeden nekonečný mesiac strávený v nevedomosti, čo sa deje za jej zatvorenými dverami, ma trhal na kusy.

Trochu ma prekvapilo, keď ma Renth nasledoval a keď ju potom objal, bol som si istý, že dostanem infarkt. Lynn to musela cítiť rovnako, no nakoniec mu objatie predsa len nešikovne vrátila a tvárila sa pri tom stratene. Nečudoval som sa jej, Renth nebol práve typ na objatia; ani jeden z nás netušil, ako reagovať na tieto jeho nové a nečakané prejavy náklonnosti. Ale aby som mu zase nekrivdil, tiež nie som práve sentimentálny človek.

„Už nikdy ti nedovolíme, aby si sa nám takto vzdialila," prisľúbil tým svojím pevným tónom, ktorý nedovoľoval žiadne námietky.

Lynn sa rozplakala, dookola sa ospravedlňovala a mňa tak veľmi bolelo vidieť ju v takom stave... Možno nie je moja pokrvná sestra, ale rodina nie sú len ľudia, s ktorými sa delíte o DNA, rodina pozostávala z ľudí, ktorých si vyberiete, ľudí, ktorých milujete a ktorých ochraňujete nech sa deje čokoľvek. Rodina sú ľudia, za ktorých by ste dali aj vlastný život. Rodina sú ľudia, na ktorých záleží. A mne bude na Lynn záležať vždy.