Zajatci Osudu [Výnimoční #3] - POZASTAVENÉ

★ 10. kapitola - Nesprávna tvár ★

Ahoj, dnes trošku neskôr, ale nebojte, nezabudla som a ako som sľubovala, nová časť takto skoršie, pretože si uvedomujem, že ste sa z Myronovho pohľadu nič nedozvedeli :D 

   Astris zastavila kúsok od nás, pod našimi intenzívnymi pohľadmi sklonila hlavu a napriek tomu, aká bola vonku zima, všimla som si, ako sa jej rozhoreli líca dočervena, buď od zahanbenia alebo hnevu, nedokázala som to určiť. Výrazne sa podobala na svoju mamu, no čo bolo oveľa zarážajúcejšie, veľa čŕt mala spoločných aj s Fallonom, naším starým otcom. Nezábudkovo modré oči, takže vyzerali takmer bezfarebné, nos mierne dohora a bradu ostro vykrojenú. Ale, na druhú stranu, pôsobila omnoho jemnejšie a milšie ako ktorýkoľvek z nich dvoch.

Jedna moja časť mala chuť otočiť sa jej chrbtom a nevšímať si ju, presne ako to urobila Iseult mne, keď sme k nim prišli na ples – ak oni so mnou nechcú nič mať a zabudnúť na fakt, že sme rodina, potom môžem hrať rovnakú hru. Ale tá druhá časť ju chcela spoznať, zabudnúť na Iseult a na všetky dôvody, pre ktoré by sme sa zrejme nemali kamarátiť. Nemohla som predsa byť taká sebecká a viniť ju za chyby a predsudky jej matky, to by ma spravilo rovnako bezcharakterným človekom, akým je aj Iseult, ktorá ma nenávidela len kvôli tomu, že moji rodičia kedysi urobili niečo, čo ju urazilo.

„Eh, Annelie..." odkašľala si Astris a vyhľadala môj pohľad. „Môžem – Môžeš na slovíčko?"

Skôr som cítila, ako počula, že sa Damaris snaží zasiahnuť, priblížila sa bližšie k môjmu boku a pravdepodobne chcela poslať Astris kade ľahšie. Rovnako ako ja, ani ona nemala pani Mowbrayovú v láske. Ibaže som pre tento krát odmietla jej pomoc a urobila krok vpred, bližšie k Astris. Je to moja sesternica a po tom všetkom, čo sa prihodilo s Lynnette, čoraz lepšie som si uvedomovala, aká dôležitá rodina vlastne je.

„Samozrejme," odvetila som.

Našli sme si tiché miesto na okraji pláne pred Sieňou, ďaleko od mojich spoločníkov aj od všetkých pozorujúcich očí. Nieže by nám niekto vôbec venoval pozornosť, všetci boli priveľmi nervózni zo skúšok, ktoré mali každú chvíľu začať. Otočila som sa tvárou k Astris a čakala, bola to ona, kto sa chcel rozprávať, takže som nehodlala prehovoriť prvá.

„Viem, že sme zatiaľ nemali šancu skutočne sa spolu pozhovárať. Pred plesom... Ani len som netušila, že sme príbuzné, mama si dala záležať, aby som sa nedozvedela správy o tom, že sa dlho stratená Sailendová vrátila späť do Mervely." Hlas jej trochu zostrel hnevom. „Mrzí ma to. Ak by som to vedela, pokúsila by som sa – vyhľadala by som ťa už skôr. A tiež by som sa chcela ospravedlniť za správanie mojej mamy. Ľúbim ju, je to predsa moja mama, ale niekedy... Niekedy sa s ňou naozaj ťažko vychádza, takže si to neber osobne, že nie si na zozname jej obľúbených ľudí. Občas sa mi zdá, že nikto nie je."

Po jej vyhlásení som dokonale stratila reč. Očakávala som, že mi povie čokoľvek, ale nie, že sa ospravedlní za to, ako sa ku mne Iseult správala vtedy na plese a čo mi šplechla do tváre v to ráno, keď sme spolu s Renthom prišli do Belwicku. Pri tej spomienke mi zovrelo hruď, pri spomienke toho, čo som takmer urobila. Vedela o tom Astris? Povedala jej Iseult, čo za monštrum to v skutočnosti som?