Zajatci Osudu [Výnimoční #3] - POZASTAVENÉ

★ 21. kapitola - Monštrum s ľudskou tvárou ★

Nemyslela som si, že sa novej kapitoly dožijeme tak skoro (na moje pomery, to je skoro), ale mám za sebou Hell week a čosi mi hovorí, že peklo sa tak skoro neskončí, čo znamená, že to zo seba musím nejako vypustiť, a tak je nová časť. Snáď sa bude páčiť :) 

Za ten čas som si už zvykla, že moje nočné mory sa zdajú nepríjemne skutočné. Pohltia ma tak úplne, že sa sama seba pýtam, či sa to deje naozaj alebo ide o víziu, alebo len obyčajný zlý sen. Takže keď som sa zobudila na povedomé šteklenie vzadu v hlave, čosi mi ťahalo myšlienky iným smerom, obrnila som sa a čakala, kedy sa sen okolo mňa zhmotní.

Ibaže, keď som otvorila oči, stále som ležala v rovnakej posteli, v rovnakej izbe, ktorú mi pridelili v Belwicku. Meissa spala pri nohách postele, jej pravidelný dych sa ozýval v inak tichej spálni. Uštipla som sa, len pre istotu a bolesť, ktorá mi prešla rukou mi poskytla jasnú odpoveď – toto bolo skutočné.

Povzdychla som si a s hundraním si popod nos čosi o tom, že už mi začína šibať, som sa otočila na druhý bok, pripravená pokračovať, kde som prestala, keď som znova zacítila ten čudný ťah. Ako keby som mala v mysli uvoľnenú niť a neviditeľná ruka ma ňou neúnavne ťahala smerom, akým sa jej páčilo. Stuhla som, keď som si uvedomila, že v izbe je akosi chladnejšie a aj keď som to nedokázala logicky vysvetliť, niečo tam proste nesedelo.

Opatrne som sa pohla, strčila ruku pod vankúš, kde som nechala skryté athame. Bol to zvyk, ktorý som si osvojila potom, čo sme sa vrátili z Cantatisu; bolo mi jasné, že musím byť pripravená kedykoľvek na čokoľvek. Srdce mi splašene poskočilo, keď som nahmatala len prázdny vzduch, nikde ani stopy po zbrani, ktorú som tam pred pár hodinami schovala.

„Nemyslíš si, že ťa už poznám dosť dobre na to, aby som vedel, aký bude tvoj prvý krok?"

Vykašľala som sa na pretvárku, so srdcom tlčúcim o preteky som sa pri zvuku toho chladného, známeho a toľko nenávideného hlasu vyrútila z postele. Nestarala som sa, že v rukách nemám chlácholiacu ťarchu dýky alebo že som bosá a v od spánku dokrčenom pyžame. Proste som konala – poháňaná nenávisťou a hnevom, ktoré ma dusili celé týždne. Konala som v záujme toho jednoduchého inštinktu zovrieť mu hrdlo rukami a odstrihnúť mu zásobu kyslíka a dívať sa, cítiť a vychutnávať si jeho smrť, ktorú by som mu vlastnoručne uštedrila.

Ermann stál v tieňoch izby, v matnom mesačnom svetle, čo prenikalo cez záclony sa zlovestne leskli len jeho oči. Vrhol po mne uštipačný úsmev, keď som sa naňho vrhla, zhromažďovala svoju moc na útok, na sekundu som sa ani nezaťažovala tým, že môžem ublížiť viacerým ľuďom, ak stratím kontrolu. V žilách mi praskal oheň aj napriek tomu, že som vedela, že ho proti nemu nemôžem použiť. Bolo mi to jedno, ľad a vietor mi budú stačiť.

Tvrdo som dopadla na zem, narazila si kolená a prisahala by som, že aj kosti sa mi otriasli z toho prudkého nárazu na podlahu. Jednoducho sa...vyparil. Stál tam, vyzeral presne ako v mojich spomienkach, voňal popolom a spáleným cukrom, úsmev, ktorý mi venoval sa zdal taký ozajstný... A predsa som preletela rovno cez neho, ako keby nebol nič iné len duch.