Zajatci Osudu [Výnimoční #3] - POZASTAVENÉ

★ 20. kapitola - Za lepšiu budúcnosť ★

Zdravím! Po dlhom čase dodržujem limit jedného mesiaca a rada by som tvrdila, že tomu tak teraz bude stále, ale pravda je taká, že skôr len využívam fakt, že je skúškové, ktoré sa mňa tak úplne netýka a konečne sa venujem aj príbehom a Wattpadu :D Na úvod varujem, že kapitola je nemastná-neslané, sama netuším prečo tam vlastne je, no nechám vás urobiť si na ňu vlastný názor :) 

Môj kôň sa volal Cal a bol to pravdepodobne ten najkrajší žrebec akého som kedy videla. Mal farbu zrelého gaštanu, hrivu a chvost len o odtieň tmavšiu a na všetkých štyroch nohách mal biele ponožky a na čele biely fľak v tvare opálu. Sledoval ma svojimi múdrymi, láskavými tmavými očami, keď som k nemu potisla vedro s mierne zahriatou vodou a vzala do rúk kefu, aby som ho poriadne vyčesala a zošúchala z neho zvyšky špiny a potu.

Žiadny z regrútov sa neunúval postarať o svojho koňa, dokonca ani všetci vojaci neboli celí hŕ odopnúť im sedlá, aby si oddýchli od tej ťarchy, no väčšina z nich mala iné povinnosti – ako napríklad zabezpečiť dostatok jedla, aby nakŕmili desiatky hladných krkov. Uvedomovala som si, že ak by som sa na to vykašľala, nakoniec by si niektorý z nich našiel čas postarať sa o Cala, no nepozdávalo sa mi, že by niekto robil moju prácu za mňa. Cal bol zverený mne, hoci len dočasne a je pravda, že sme si okamžite padli do oka. Vždy som milovala zvieratá a z akéhosi záhadného dôvodu ony vždy milovali mňa.

Skončila som s vykefovávaním a Cal po mne vrhol pohľad, ktorý sa nápadne ponášal na vďačnosť. Pohladkala som ho po krku, skĺzla dlaňami až na jeho mocný chrbát.

„Prepáč, kamarát, ponúkla by som ti kocku cukru, ak by som nejakú mala..." kajala som sa. Cal na odpoveď zafunel a pyskom mi udrel do hrude, čím ma prinútil o krok cúvnuť, aby som udržala rovnováhu. Chrbtom som narazila do čohosi pevného a teplého, bleskovo som sa zvrtla na päte a cítila, ako sa sama od seba začínam mračiť, keď som tam uvidela stáť Rodiona.

„Čo? Prišiel si ma skritizovať aj za to, že sa starám o koňa?"

Počastoval ma otráveným pohľadom. „Vieš, fakt mi nemusíš papuľovať každú prekliatu minútu. Bojujeme na rovnakej strane, za rovnakú vec..."

„Prestanem ti papuľovať, keď sa prestaneš správať ako prvotriedny kretén," založila som si ruky na hrudi. „Navyše, iba preto, že sme na rovnakej strane neznamená, že ťa musím mať rada."

Chcela som okolo neho prehrmieť, nech sa ešte nezadusím pýchou a aroganciou, čo z neho vyžarovala, cestou som ešte venovala Calovi pohladenie na rozlúčku, ale ďaleko som sa aj tak nedostala. Rodion ma schmatol za ruku, jeho stisk ako zo železa a prinútil ma otočiť sa späť tvárou k nemu. Jedna moja časť vedela, že pokúšam osud – Rodion mal vyššie postavenie v spoločnosti ako ja a poznal tajomstvá, po ktorých by sa na mňa moji vlastní ľudia dívali so strachom v očiach. Istým spôsobom držal moju budúcnosť vo svojich rukách, no predsa som si nedokázala pomôcť a byť k nemu milšia. Nie, keď sa zdalo, že si to vzal ako svoju povinnosť robiť mi zo života peklo. A navyše to bol aj vnuk jedného z Najvyšších...