Zajatci Osudu [Výnimoční #3] - POZASTAVENÉ

★ 25. kapitola - Zradcovské srdce ★

Zdravím vás! Keďže som už slobodný elf - teda, ešte musím práce odovzdať a potom si hrýzť nechty, kým budem čakať na výsledky, ale podstatné je, že eseje sú dokončené - časť je tu skôr ako o mesiac. Rada by som povedala, že tento precedens bude pokračovať najbližšie mesiace, no som totálne lenivá prekladať časti a navyše, ktovie ako na tom budem s brigádou. Čiže vám neviem dať akýsi schopný harmonogram, kapitoly budú vtedy kedy budú, tak snáď to s mojím chaotickým ja vydržíte 😊

P.S. Táto kapitola je proste ako fanfiction na Rentha a Annelie - nemá zmysel to zatĺkať - a tá pesnička hore, ak môžete, pustite si ju, pretože dokonale vystihuje tento pár  ❤

Zobudila som sa na to, ako ma čosi drgá do rúk a nôh. Naslepo som sa po tom zahnala a následne sa pretočila na druhý bok, paplón som zvierala akoby to bolo záchranné koleso. Bola som úplne vyšťavená. Drganie neprestávalo a keď som aj najďalej odmietala spolupracovať, jednej strany mojej tváre sa dotklo niečo vlhké a v sekunde som bola plne pri zmysloch.

„Do pekla, Meissa!" soptila som kým som sa šuchtala do sedu a okrajom prikrývky si utierala sliny z tváre. Zazrela som na aguera, no potom som sa zarazila, keď som si uvedomila, že na mňa zízajú dve zvieratá namiesto jedného. Shetani mal špicaté uši takmer úplne pritisnuté k hlave a pohľad v jeho oranžových očiach bol plný bolesti a prosieb. Nie pre seba, ale pre jeho pána.

Nepotrebovala som viac presviedčať, v sekunde som zabudla na únavu, keď som švihla nohy z postele a vyletela zo svojej izby a takmer sa rozpleskla na zemi, keď sa mi pod nohami šmykol koberec. Renthova spálňa bola len dve dvere ďaleko od mojej a zaváhala som tak na milisekundu, keď som znepokojene vrazila dnu.

So srdcom tlčúcim ako opreteky som sa rozhliadla po miestnosti a uvedomila si, že tam naňho nečíha žiadna hrozba, nijaký nagasi alebo démon alebo Ermann osobne, aby mu ublížil. Renth spal vo svojej posteli, prikrývky rozhádzané po matraci, predok jeho pyžama kompletne premočený od potu. Tvár mal zvraštenú v bolestnej grimase a nepokojne sa metal zo strany na stranu.

„Nie – nie!" nariekal. „Prosím... Prosím, nie..."

Striasla som zo seba prvotný šok a ponáhľala sa k posteli, preplazila som sa k nemu a zľahka mu položila ruku na plece. Šetrne som ním zatriasla.

„Renth," zašepkala som. „Musíš sa zobudiť."

Trhol sebou. „Annelie..." zvuk môjho mena, naplnený toľkým zúfalstvom a mukami... Odrazu mi zvieralo hruď a začala som ním triasť intenzívnejšie.

„Prebuď sa, no tak, Renth!"

Dokorán otvoril oči a kým zo seba stihol striasť pozostatky nočnej mory, kým som si stihla uľavene vydýchnuť, že je hore, vystrelila mu ruka a jeho prsty sa mi omotali okolo hrdla a zastavili mi prívod kyslíka. Preglgla som, no nepokúsila sa mu vymaniť, nevzpierala som sa mu.