Zajatci Osudu [Výnimoční #3] - POZASTAVENÉ

★ 22. kapitola - Masky ★

Zdravím vás všetkých a pevne dúfam, že ste v poriadku a dávate na seba, aj na svojich blízkych pozor. Ako zvládate túto situáciu ako vystrihnutú zo zlého sci-fi, nešibe vám ešte z karantény? 😅 Ja sa snažím pracovať na Zajatcoch - možno neskôr mrknem aj na Six Feet Under the Stars, a plotujem novú sériu - ale do školských vecí ani zaťať 😬 Neviem koľko čitateľov pri tomto príbehu ešte ostalo, ale snáď sa ešte niekto nájde. Existuje možnosť, že mi karanténa pomôže rozpísať sa, aby som aj ja trošku prispela k rozjasneniu týchto temných časov...

     Pochod cez ulice Belwicku nám trval večnosť, keďže sme zastavovali na každom prekliatom kroku. Teda, aby som to upresnil, za Annelie stále chodili ľudia a keďže kráčala úplne vpredu spolu s Rodionom, automaticky to znamenalo, že blokovali aj zvyšok sprievodu. Obyvatelia Belwicku ju zbožňovali, som si istý, že keby ich v tejto sekunde vyzvala do zbrane a aby bojovali po jej boku vo vojne, nikto z nich by nezaváhal. Získala si ich tým malým kúskom s dievčatkom, čo včera predviedla.

Samozrejme, uvedomoval som si, že to nezamýšľala ako spôsob, ako presvedčiť Belwičanov, že je hodná ich spojenectva, nesnažila sa tým nikomu nič dokázať. Proste len chcela, aby sa s ňou tá malé previezla, tak to urobila a kašľala na to, aké to môže mať následky alebo ako si to iní ľudia môžu vyložiť. Úprimne, toto bolo jedna z vecí, čo som na nej toľko zbožňoval – skutočnosť, že aj napriek tomu, čím všetkým si prešla, napriek tomu všetkému, čo z nej chceli urobiť Najvyšší, zostala neochvejne a neospravedlniteľne sama sebou.

Konečne sme sa pohli, no už som sa poučil. Ulica bola preplnená ľuďmi, všetci boli zvedaví na pochod a chceli si obzrieť nových členov našej Výnimočnej spoločnosti a tiež chceli vidieť Annelie, ich vyvolenú záchrankyňu. Spravili sme krok vpred a potom, presne ako som predpokladal, si Annelie kvokla k chlapcovi, čo mohol mať tak najviac štyri, ktorý jej podával bielu ľaliu.

Frustrovane som si povzdychol. Celý tento pochod bol neskutočne hlúpy. Nikdy som nechápal pointu tohto sprievodu, kedy nás predvádzali ako modelky na móle a potom nás nútili zúčastňovať sa plesov, ktorý usporadúvajú Najvyšší, len aby nás mohli ohromiť svojím veľkým bohatstvom a mocou, o akej zvyšok z nás môže len snívať... Nebol som ničia bábka – keď mi ľudia povedali, aby som kráčal, zostal som stáť na mieste; ak mi povedali, aby som zostal, pohol som sa preč... Preto minulý rok, keď prišlo na môj pochod, vykašľal som sa na to kdesi v Nornesse a vrátil sa späť domov.

Thora, ktorá kráčala vedľa mňa, na mňa pozrela kútikom oka a poznal som ju už dosť dobre na to, aby som vedel, na čo myslí – na čo myslela celá moja rodina, keď som vyhlásil, že sa pridávam k tohtoročnému sprievodu ako dodatočná posila. Prečo to robíš, keď takéto ceremónie tak veľmi neznášaš? A odpoveď? Bol som príliš veľký zbabelec, aby som sa im priznal, aby som sa vôbec dokázal priznať sebe. Shetani, ktorý počul moje myšlienky si odfrkol a ja som nie po prvýkrát mal chuť ho kopnúť.