Zajatci Osudu [Výnimoční #3] - POZASTAVENÉ

★ 12. kapitola - Jednou z nás ★

Pardon, pardon! Pôvodne som chcela pridať kapitolu včera, ale nakoniec mi nevyšiel čas a dnes som trčala v robote a potom bola taká unevaná, že ma osvietilo až teraz. Kapitole je skôr taká light, ale ako to ja vždy hovorím, pred búrkou býva ticho, čiže sa vís už len opýtam... Ste na tie hromy a blesky pripravení? :D 

Bolelo ma celé telo. Zakaždým, keď som sa pohla, prešla mnou ostrá a intenzívna bolesť, svaly ma pálili ako keby som si ich máčala v kyseline a žalúdok aj bok stále bolestivo pulzovali z toho, ako tvrdo ma tam Rodion udrel. A to nehovorím o tej neznesiteľnej migréne, čo mi udierala v spánkoch. Sedela som v prednej časti Siene spolu s ostatnými deckami, ktoré už mali všetky tri časti skúšok za sebou. Niektorí plakali, zronení zo svojho nie veľmi dobrého výkonu, iní veselo klebetili medzi sebou a potom tam bola skupinka deciek, ktoré sa pri každom prudkom pohybe stŕhali od bolesti ako ja.

„Si v pohode?"

Finley si prisadol ku stene, o ktorú som sa opierala, mimo od ostatných, aby ich moja prítomnosť priveľmi nerozrušovala. Teraz, keď už stres zo skúšok pominul, venovali viac pozornosti svojmu okoliu, a teda aj mne, a ja som naozaj nemala náladu na otázky alebo čosi podobné.

Prikývla som. „Hej, len... Potrebujem chvíľku."

„Mala si ťažkého súpera?" zaujímal sa, no do tváre sa mi nepozeral.

Civela som si na ruky, vracali sa mi úseky a útržky môjho boja. Dúfala som a zároveň sa desila toho, že vychytám Myrona ako svojho oponenta, preto som mu vlastne aj strhla tú masku... Keď sa boj začal, bola som vydesená k smrti, nie z vidiny toho, že musím bojovať, ale skôr sama zo seba. Desila som sa toho, čo všetka tá ohromná sila vo mne môže urobiť. Kým sa bila s Rodion, zvádzala som boj aj sama proti sebe, snažila sa udusiť oheň, roztopiť ľad, zabiť vietor...

A namiesto toho sa utiekala k jedinej schopnosti, o ktorej som vedela, že spôsobí najmenej škôd – k Hectorovej.

Počas všetkých tých dlhých hodín, čo sme za mesiac mali, sme sa o mojej schopnosti veľa rozprávali, pokúšali sa prísť na to, prečo je také sakra ťažké dostať ju pod kontrolu. A ja som sa mu priznala, že už dvakrát mi spomienky naňho zachránili kožu, nakopli akýsi dávno zabudnutý inštinkt. Hector mi vtedy vysvetlil, že som len nevedomky prebrala jeho výnimočnosť. Jej pointou je čosi ako silnejšia odolnosť, vďaka ktorej ma znížený prah bolesti, môže schytať aj niekoľko rán a stále je schopný ísť ďalej, ako keby sa nič nestalo. Aj jeho energia sa míňa oveľa pomalšie ako to má každý iný človek, nevzdá sa dokým nepriateľ nie je porazený alebo ho nezradí jeho vlastné telo.

Považuje sa to za podvod? Budú ma za to viniť? Vec sa má tak, že máme zakázané používať naše výnimočnosti počas skúšok, ale keď ani Rodion sa tak úplne nedržal pravidiel... Neplánovala som to, potrebovala som len sústrediť svoje myšlienky kamsi inam, odlákať pozornosť nenásytnej beštie, akou je moja moc. Iba som sa snažila celé to tam nepodpáliť alebo nepochovať pod ľadom. Navyše, musela som niečo urobiť, aby som nechtiac neodhalila pravdu o mojej druhej schopnosti.

Avšak, nepodarilo sa mi to.

Pretože on to vie.

Aj keď som jej povolila viac slobody ako inokedy, predsa len sa nedala skrotiť úplne a na sekundu sa mi vymkla spod kontroly. Čím dlhšie som stála proti Rodionovi, tým viac to vo mne vrelo hnevom, pretože bol o toľko silnejší a skúsenejší ako ja a dával mi pekne na frak. Keď mi rukami schmatol hrdlo, nie tak silno, aby ma dusil, ale stále dosť rázne, aby mi došlo, že so mnou nebude zachádzať v rukavičkách, som si istá, že som ho popálila. Teda, nie tak veľmi, aby som zanechala stopy, ale dlane som mala žeravé ako uhoľ, len sekundu od toho, aby som vybuchla v jasných plameňoch a keď som sa ho dotkla, neexistuje, že to necítil.

„Hej!" Finley ma šťuchol lakťom a ja som sebou so zasyčaním trhla, keď sa zabudnutá bolesť opäť prihlásila o slovo. „Sakra, prepáč, to som nechcel..."

„To je v pohode," odmávla som ho a stisla si bok. „Áno, dalo by sa povedať, že som mala silného oponenta. Schytala som Rodiona Starfallowa."

Konečne na mňa Finley obrátil svoje vyjavené hnedé oči. „Ako to vieš?"

„Strhla som mu masku." Ďalšia vec, čo som asi nemala robiť. Skvelé, úplne mi to príde, ako keby som sama dávala Najvyšším viac dôvodov, prečo ma z Mervely vykopnúť. Povzdychla som si a oprela si hlavu o stenu. Už niet cesty späť, nech už je môj údel akýkoľvek, viac nie je v mojich rukách.

Bolo dávno po čase obeda, keď aj posledné z deciek dokončili tretiu úlohu a predná sála bola taká preplnená, že sa tam pomaly začínalo ťažšie dýchať. Astris a Cathalyn sa vrátili a obe sršali pýchou, aj keď je pravda, že Cath sa na predlaktí črtala hrozivo veľká modrina, čo jej uštedril jeden z vojakov počas ich súboja.

„Už len pár minúť," zašepkala Astris húpajúc sa na pätách. Nebola som si tak celkom čistá, či je to preto, že je taká vzrušená alebo nervózna, alebo oboje.

„Som si istá, že si prešla," snažila som sa ju povzbudiť. „Tvoj starý otec by ťa nenechal vykázať."

Astris dlhú chvíľu mlčala a ja som sa vystrašila, že som akosi prekročila čiaru. Nikdy som nemala sesternice, okrem svojich adoptívnych rodičov som nikdy žiadne iného člena rodiny nemala a toto všetko bolo pre mňa pomerne nové. Nevedela som, ako sa správať, nevedela som, čo všetko si môžem dovoliť povedať a čo si radšej nechať pre seba. V nádeji som sa obzrela na Cath a Finleyho pre pomoc, no na to boli obaja priveľmi ponorení do rozhovoru.

„Prepáč, ja –"

„Presne o to ide, nechcem, aby to bolo kvôli nemu, chcem všetkým dokázať, že je to moja zásluha byť jednou z nich," odvetila tak ticho, aby som ju počula len ja. „Aspoň raz chcem mať svoj život vo svojich rukách a nedať nikomu inému šancu riadiť ho za mňa."

Bolelo ma pre ňu srdce, pre dievča, o ktorom som pred mesiacom ani netušila, že existuje a aj potom som bola presvedčená, že nebudeme vychádzať; pre dievča, ktorej matka si dala tak veľmi záležať, aby sme sa nepoznali; pre dievča, ktoré bola moja pokrvná rodina, a predsa ma nezatracovala ani nepreklínala. Uvedomila som si, že máme okrem predkov spoločné ešte niečo – obe sme boli pod nátlakom očakávaní, ktoré mali ľudia okolo nás.

Astris ako dcéra budúceho Najvyššieho, dieťa dvoch vysoko rešpektovaných rodín, musela byť v každom ohľade dokonalá. A na oplátku nemohla nikdy robiť, čo skutočne chcela, pretože iní jej organizovali život za ňu. Ja som bola tiež potomok dvoch významných rodín a všetci na mňa upierali svoje pohľady, pretože boli zvedaví, či nakoniec porazím Ermanna alebo sa pomaly stanem ním, kým sa o to budem snažiť.

Vzala som Astris za ruku a pevne jej ju stisla na znak empatie. „Sľubujem ti, že jedného dňa budeš voľná."

Smutne sa usmiala. „To sa nikdy nestane, ale ďakujem za snahu, Annelie."

Tajné dvere – ktoré už viac neboli také tajné – sa konečne otvorili a vstúpil posol Najvyšších. Všetka vrava v momente utíchla, napätie vo vzduchu by sa dala aj krájať; naskakovala mi z toho husia koža. Hlbokým, monotónnym hlasom, muž v stredných rokoch začal po jednom čítať naše mená spolu s naším skóre v rovnakom poradí, v akom sme aj skladali jednotlivé úlohy. Stále som držala Astris za ruku a pustila som ju až keď mi došlo, že som jej takmer rozdrvila kĺby, čo som ju tak tuho stískala. Prišlo na rad moje meno.

„Annelie Sailendová. Konečné skóre je 293 bodov," ohlásil posol a tváre všetkých zúčastnených sa na mňa ohromene otočili. „Gratulujeme našej novej rekordmanke."

Hlúpo som zažmurkala, čo to pre dobrotivé Nebesá...?!

Hm, tak Annelie predsa len skúšky spravila, myslíte, že je to vysoké skóre len ďalšia skrytá manipulácia zo strany Najvyšších? A aké sú vaše predpovede, nechá si Rodion vedomosť o jej schopnosti pre seba alebo si pustí ústa na prechádzku? ;)