Zajatci Osudu [Výnimoční #3] - POZASTAVENÉ

★ 13. kapitola - Až na dno duše ★

Zdravím! Dnes ma nenapadá žiadny chytľavý úvod, keďže som unavená po brigáde, poviem len toľko, že dúfam, že sa nová kapitola bude páčiť :) 

V momente ako oznámili moje skóre, mozog opustil miestnosť, odmietal pracovať. Všade naokolo mňa to šumelo šepotmi a tichou vravou, priatelia, čo tam boli so mnou ma tľapkali po pleciach a potom začali prichádzať aj ostatní, správali sa, ako keby som si to zaslúžila...

...keď to v skutočnosti nebola pravda.

Jediný dôvod prečo som nemala problém s prvými dvoma úlohami bol, že som porušila pravidlá, ktoré každý iný poctivo nasledoval a mala šťastie, že som si vytiahla tvora, ktorého som uzrela na vlastné oči, a dostala rodinu, ktorej som súčasťou. A tretia úloha – férovo a poctivo Rodion vyhral, zložil ma na lopatky za menej ako päť minút. Nebyť mojej schopnosti, ktorá sa prihlásila o slovo – čo je proti pravidlám – neudrela by som si ani raz.

Kým som stihla niečo urobiť, všetkým oznámiť, čo som to za podrazáčku, alebo sa vyslobodiť z masy tiel, čo mi gratulovali, uzamkli sa okolo mňa silné paže a vyniesli ma zo Siene. Až keď som boli v bezpečí vonku na pláni a studený decembrový vietor mi vmietol vlasy do tváre, som sa zvrtla a všimla si, že to bol Myron. Modré oči mu žiarili radosťou a pýchou.

„Gratulujem, Annelie," vtiahol ma do objatia aj on a chvíľu mi trvalo, kým som prekonala šok a nešikovne mu ho opätovala. Nikdy som Myrona netipovala na niekoho, kto sa rád objíma – aké kúzlo to naňho len Cathalyn uvalila?!

„Ja – eh, ďakujem," zašomrala som mu do ramena.

Spoločne sme sa vydali späť k sídlu cez ulice mesta, ktoré hýrili životom – obchodníci a predavači pokrikovali na ľudí, aby sa prišli pozrieť do ich obchodov, ponúkali ručne vyrobené predmety alebo jedlo od výmyslu sveta. Cez sklenené okná manufaktúr som zahliadla ľudí ako pracujú. Všetko mi to prišlo čudne vzdialené, stále som myslela na to, ako by som sa najradšej rozbehla späť do Siene a priznala sa.

Späť v sídle som putovala z objatia do objatia a všetci sa na mňa spokojne usmievali. Mala som chuť plakať alebo kričať, zadúšala som sa svojou vinou... Vtedy ku mne podišiel Seth a stisol mi plece, aby zastavil pravdu, ktorá sa mi chystala zísť z pier.

„Musíme to osláviť," vyhlásila Damaris a spľasla rukami. „Idem zohnať tortu a šampanské, vy sa to tu zatiaľ pokúste nejako zveľadiť a pripraviť na oslavu. A ty, Annelie, choď si oddýchnuť, zaslúžiš si to."

„Vôbec si nemusíte robiť starosti, predsa nejde o nič –"

Elian ma prerušil. „Nezmysel! Práve naopak, je to veľká vec a na tom, že to chceme osláviť predsa nie je nič zlé. Si súčasťou tejto rodiny a každé jedno z našich detí malo svoju vlastnú oslavu po ukončení skúšok."