BUM (Niall Horan)

16. časť - "To nebude možné"

 „Manuelle Ortiz“ vybafol som na recepčnú hneď, keď som dorazil do nemocnice.

„Leží na B37“ nepoďakoval som sa ani nič. Bežal som k výťahu a zúrivo klikal na tlačítko, ktoré privolávalo výťah. Keď nič neprichádzal rozbehol som sa ku schodisku. Nervózne som vybehol po schodoch na druhé poschodie. Pozeral som sa po dverách, či niekde neuvidím to číslo. 35, 36, 37... konečne. Pred dvermi stál doktor so sestričkami. Pomaly som sa presunul k nim. „Môžem ísť za ňou?“ zmätene sa na mňa pozreli. Museli ma mať za blázna. „Manuelle Ortiz, leží tu nie?“

„Áno ale teraz to nebude možné, pane“

„Prečo? Deje sa niečo?“

„Práve ju operujú. Nevieme koľko to potrvá, no môžete rátať s tými 3 až 4 hodinami.“ Nechápal som ako mohol hovoriť tak kľudne. Sadol som si na stoličku a hlavu si oprel o stenu za mnou.  Ubiehali hodiny a nič sa nedialo. No teda aspoň to o čom som nevedel. Doktori a sestričky prešli len občas. Bolo to fakt deprimujúce. Celý čas som pozeral na bielu stenu predo mnou. Mohli by dať sem aspoň nejakú veselú farbu, aby to nevyzeralo tak apokalypticky. Napríklad žltá, rozhodne by sa sem hodila žltá farba alebo zelená ta upokojuje. Zatiaľ čo bola moja myseľ zaneprázdnená vyberaním farieb pre nemocničné steny, prišla za mnou sestrička, ktorá my oznámila, že návštevný čas už vypršal.

 Nebol som rád, že musím odísť. No viac ma znepokojovala správa, že stále ju operovali a pravdepodobne všetci v sále bojovali o jej život. Nebyť mňa a mojej sprostosti by sa z toho nič nemuselo stať. No nie, Horan sa vždy musí zapliesť do problémov. A to nie takých, že zabudnete niekomu niečo vrátiť ale oveľa horších. Možno preto ma musela Manuelle ochraňovať a možno preto som sa do nej zaľúbil. Musel som jej dávať na javo, že nie som taký slaboch, ktorý sa všetkého bojí, preto som sa správal tak ako som sa správal, hlavne k nej.

 Aj keď som nehral fér, hral som. Vlastne do tohto všetkého ma zatiahli Zayn a Louis. Nebiť ich, nemusel som všetko pokašľať. Pamätám si na ten deň, keď ma požiadali aby som im išiel vyzdvihnúť zásielku. Nevedel som čo to bolo. Povedali mi len to, aby som to vyzdvihol a išiel domov. Keď som držal v rukách ten balíček, či čo to vlastne bolo a muž, ktorý to doviezol mi oznámil čo krabička skrýva, spanikáril som a ušiel. Nezaplatil som za to a to bol ten problém. Odvtedy mi idú po krku no a ešte pár takýchto vecí ale to si nechám pre seba. Keby len pár ale urobil som viac vecí, oveľa viac vecí než si myslíte. To nezaplatenie bolo oproti tým ostaním iba malá vráska. Nejdem to vyťahovať popravde chcel som na to zabudnúť, no keď na vás číhajú na každom kroku tak trochu to nejde. Aj tak som vedel, že čoskoro skončím mŕtvy tak či tak. Vedel som, že sa tomu nevyhnem a vlastne zaslúžil by som si to. Ale nemusela by si to odskákať Manuelle. Ona je v tomto všetkom nevinne, má ma len ochraňovať začo jej patrí veľká vďaka z mojej strany.

 Naštartoval som moje auto a odviezol som sa domov. Mal som strach byť v tomto veľkom dome sám. Je to tu úplne iné. Poslal som chalanom správy, aby prišli. Nechcel som tu byť sám. Za ten čas, čo tu bola ona som si zvykol na prítomnosť človeka v tomto dome. Bol som sa osprchovať a prezliecť sa do čistých vecí. Všetko som v pohode stihol, kým sa po celom dome nerozliala zvučka zvončeka. Zbehol som schody a išiel otvoriť. Ako inak, stáli tam chalani, ktorých som pozval dnu. Pripravoval som si výhovorku čo im poviem, prečo tu Manuelle nie je. Bolo to dosť ťažké, prísť na niečo originálne. No nakoniec ma napadlo, to že musela odcestovať. Bol som rád, že mi to zožrali.

trochu som vás doplietla :DDDD a určite čítate nechápavo ale nevadí : D