Tichá strana duše

Tam, kde bolo svetlo

Nalomení ľudia.
Tí čo bojujú s temnými, myšlienkami.
Potom ich priatelia.
Čo sa necítia pri nich dôležití.
A boja sa.
Boja sa ich slov.
Ktoré sú poomáčané v hriechu.
Boja sa ľútosti.
Aby sa nevydrala napovrch.
Boja sa činov ľudí.
Čo vedú konverzáciu s temnotou.
O slučkách.
Ako najkrajšiom šperku.
O Žiletkách.
Ktoré vraj skrývajú nehu.
Ževraj to chcú ukončiť.
Ich prázdne oči sa bijú s naším káravým pohľadom.
A potom, keď stíchnu...
Na chvíľu myslíš, že temnota ustúpila, ale bojíš sa toho malého pošťuchnutia životom.
Kvôli ktorému naberú dĺho spomínanú odvahu.
Ich srdcia zahalené tieňom.
A tie svetlé chvíle strávené s nimi.
V tedy, keď sa ich priatelom zdá, že predsa temnotu oklamali.
A snažia sa rozžiariť ich dni čo najjasnejšie.
Ale ak zabudnú na temnotu...
Uvedomia si.
Dospejú.
Oči zosmutnia, keď zistia.
Pravdu, svetlých chvíľ.
Aj keď mysleli, že temnotu zahnali...
A usta zlomených sa usmievali...
Niekde tam.
Mysliac na kamarátku žiletku.
Na večný pokoj.
Krásny šper.
Vodu v pľúcach.
Tabletku v ústach.
Šepkal tieň klamstvá.
O tom ako si ich priatelia nevšímajú.
Ako im nezáleží...
Možno raz, keď ten život udrie dostatočne silno...
Uvedomia si.
Že tam, kde bolo svetlo.
Skrýval sa tieň.