Bad Couple, Forever!

Ja💫

   Ahojte, volám sa El, vlastne to je len skratka pre moje celé meno Ella alebo často aj Ellizabeth. Mám mladšiu sestru Em a staršieho brata, volá sa Liam, on má 18 a odsťahoval sa po autonehode rodičov... No nič, idem zasa písať niečo o mne... Mám 17 a som v 2.ročníku na strednej, moja škola ne niečo ako internát, internátna škola.

   Zapísala som sa sem pretože, sem isli aj moje naj kamošky Emily a Rebeca. Poznám ich už od základky, a vlastne aj preto, lebo  nerada chodím domov, tie spomienky z detstva, keď sme ešte boli všetci...

   A áno, ak sa pýtate prečo tá fráza ,,keď sme ešte boli všetci", tak áno, môj otec zomrel. Ten deň si pamätám až príliš dobre...

   Bol to prvý deň na mojej škole, naši rodičia si mali prísť obzrieť moju školu. A keď sme sa už mali rozlúčiť s rodičmi, tak som sa rozbehla za nimi a objala ich.

  ,,Pá, dcérka, máme ťa radi," hovoril otec a už odchádzali, aj s mamou.

  ,,Ahojte," povedala som skôr pre seba.

   Ale keď mi večer volala moja 10ročná sestra Em, celým menom Emma, volala, mala som pocit že to bolo naposledy...

  ,,El, ale kde sú? Už sa mali dávno vrátiť," hovorila vydesená Em.
   ,,Emma, kľud, určite sa vrátia, neboj, niekoho ku tebe zatiaľ pošlem, zavolám Silvii, nech príde, dobre? Za chvíľu je u teba, dobre, ale teraz musím ísť," povedala som a zložila.

   Vytočila som dôverne známe číslo našej susedky Silvii, je odo mňa o pár rokov staršia.

   ,,Silvia? Prosím ťa, musíš ihneď prísť k nám, ku sestre. Rodičia sa mali vrátiť pred pár hodinami a stále nič... prosím, choď za ňou, bojí sa sama doma," prosila som Silviu.

   ,,Dobre, idem, za chvíľu som u nej. Potom volaj ak niečo zistíš," hovorila a počula som ako zatvárala dvere u nich doma.

   ,,Dobre, zavolám, ale teraz už musím ísť, ahoj," povedala som.

  ,,Ahoj," povedala a zložila.

   Chvíľu som len tak sedela na zemi, pred dverami našej izby, keď v tom, mi začal zvoniť mobil.
Pozrela som sa na číslo, nevedela som kto to je, a ked som zdvihla, ozval sa neznámi ženský hlas.

   ,,Haló? Volám s Ellizabeth Meyerovou?" pýtala sa ma tá žena v telefóne.

  ,,Áno, to som ja. Prečo, stalo sa niečo?" opýtala som sa hlasom plným obáv.

   Prosím, nič o mojich rodičoch, pomyslela som si.

  ,,No vlastne áno, vaši rodičia mali autonehodu," povedala trochu sklamaným hlasom.

  ,,Čo sa im stalo?", môj hlas bol úplne plný obáv, nevedela som či si o tom myslieť.

   ,,Teraz sú v Nemocnici v Londýne, teda vlastne... Na mieste nehody, bolo zopár svedkov, jedna žena zavolala záchranku. Obi dvoch sme previezli do nemocnice, boli napojený na prístroje, váš otec, ale bohužiaľ neprežil, z ničoho - nič mu prestalo biť srdce. Mal väčšia šanca ako vaša matka, ale tá je ešte nažive, leží v kóme, aj keď nevedia či prežije, sú tu šance, aj keď veľmi malé..." čakala kým niečo poviem.

   ,,A-aha," slzy mi stekali dole po lícach a padali na zem.

  ,,Je nám veľmi ľúto že sme vám to museli oznámiť  Ak by ste sa chcela ešte porozprávať o stave vašich rodičov, kľudne mi zavolajte, ale teraz, prepáčte, už musím ísť. Dovidenia slečna Meyerová," povedala a zložila.

   Rozplakala som sa a chvilu len tak sedela, potom som vošla do izby. Ani som si v tej chvíli neuvedomila, že v izbe boli Emily s Rebecou.

   Hodila som sa chrbtom o dvere a zošmykla som sa po chrbte dole, až som sedela na zemi. Oči som mala zatvorené a plné sĺz...

   ,,Pre Boha, El!" pribehla ku mne Emily a sadla si vedľa mňa, ,,Čo sa stalo?"

   ,,Emily, r-rodičia, autonehoda, n-nemocnica, Londýn, smrť, k-kóma..." vyklopila som zo seba.

   ,,El? Čo? Nechápem. Hovor pomalšie," zatriasla so mnou Emily.

   ,,M-moji rodičia, m-mali autonehodu, o-o-otec, to neprežil. Ma-mama je v k-kóme, má l-len malé š-šance, a-a-ak mama neprežije, n-niečo si u-urobím," povedala som a hneď pribehla aj Rebeca a objali ma.

   ,,To nesmieš urobiť, El, my ťa tu potrebujeme," povedala Emily.

   ,,Veľmi ťa tu potrebujeme," dodala Rebeca.

   Utešovali ma asi hodinu, potom som za trochu vzchopila a išla si ľahnúť... Ďalej si už nič nepamätám, ani čo som mala za sen, ale ráno, som za nejakým zázrakom zobudila.

   Odvtedy sa mama ešte neprebrala, stále leží v kóme, nevieme či sa preberie. Nikto to nevie. A odvtedy k nám, teda ku sestre neustále chodí Silvia, majú sa spolu dobre, aj keď sestre chýba mama, niekedy ju aj zoberie za ňou...

   No dobre, už to tu nechcem rozoberať, bolí ma to, keď musím spomínať na nich, aj keď aj ja často chodím za mamou, rozprávam sa s ňou aj keď viem, že mi neodpovie, ale viem, že ma počuje...