Bad Couple, Forever!

Wau, tá je ale krásna...

 Z pohľadu El

    ,,Mali by ťa zatvoriť," povedal keď sme už zaparkovali na školskom parkovisku.

   ,,Prečo?"

   ,,Za krádež môjho srdca," usmial sa a pobozkal ma.

Vyšli sme z auta a okolo bolo zasa milión ľudí.

To nemajú nič iné na robote?

Hneď ako sme vystúpili všetci ustúpili od môjho auta a ja som sa len uškrnula.

Ruka v ruke a s úsmevom na tvári sme išli do tej hrobky, ktorá sa volá "škola".

Vošli sme do veľkej chodby, kde už boli skoro všetci.

Kráčali sme cez chodbu a každý na nás pozeral. Myslela som, že ma asi trafí.

Niektoré dievčatá, vyzerali tak, že závidia, ale ja ich chápem...

Luka chce každá.

Ale on je len a len môj.

Cez celú chodbu sme sa smiali a on ma pobozkal.

Ježiši, musela som sa zasmiať, niektoré tie dievčatá, už sa išli rozplakať...

Chápem ich... keby som bola na ich mieste, tiež som nešťastná.

Videla som Natalie, aj s jej príveskami Sarah a Alison, tiež mala slzy na krajíčku.

*Cŕŕŕŕŕn*

Zazvonilo na hodinu. Chémia. Neznášam ju.

   ,,Chémia... Fuj! Nenávidím to," pomaly som už kričala.

   ,,Ja tiež... Čo tak ísť na rannú cigaretu?" zasmial sa.

   ,,Inokedy by som povedala nie, ale dneska... dneska by som išla."

   ,,Tak poďme," usmial sa a už ma ťahal von.

Išli sme za školu, kam skoro nikto nechodil. O tomto vedeli len žiaci, učitelia sem nikdy nechodili, a určite o tomto ani nevedia.

Z vrecka som vytiahla krabičku s cigaretami a zápalila si tam jednu.

Vo vrecku vždy nosím cigy, pre potrebu, keby som potrebovala...

Ja viem... som divná... Hah.

Opreli sme sa o stenu a poťahovali si z cigarety.

   ,,El?"

   ,,Hm?"

   ,,Prečo si začala fajčiť? Vôbec ti to nepristane," zasmial sa.

   ,,Je mi jedno, že mi to nepristane, hlavné je, že ma to ukludňuje," usmiala som sa.

   ,,Ale prečo...?"

   ,,Odkedy zomreli rodičia..."

   ,,Aha," sklonil hlavu.

Chytila som mu bradu tak, aby sa na mňa pozrel a pobozkala som ho.

On sa pomedzi bozky usmieval od ucha k uchu.

   ,,Luk?"

   ,,Hm?"

   ,,Odkedy si začal fajčiť ty? Vôbec ti to nepristane," zasmiala som sa.

   ,,Ja viem, možno mi to nepristane, ale proste... tiež ma to ukludňuje," usmial sa.

   ,,Odkedy?"

   ,,Ako otec začal... no veď vieš..."

   ,,Aha," povzbudzujúco som sa na neho usmiala a on ma pobozkal.