Bad Couple, Forever!

Neznáme číslo a ten istý hlas...

Z pohľadu El

Milujem týchto mojich bláznov.

Toto, týto retardi, to je moja rodina.

Moja rodina, ktorú ľúbim a nechcem sa ich vzdať.

Znamenajú pre mňa veľmi veľa a keby som sa ich teraz vzdala... neviem ako by to so mnou dopadlo.

Asi po pol hodine (možno aj viac) som sa išla hore prezliecť.

Po chvíli mi začal zvoniť mobil...

Neznáme číslo

,,Prosím?" spýtala som sa.

,,Dobrý deň. Ste Ellizabeth Meyer?" spýtal sa ženský hlas.

Nikde som ho už počula..

Preboha! Nie! To je tá žena čo mi volala, keď... keď mama a otec...

Nie! Nie...

,,No... áno. Áno som, prečo?"

,,Volám ohľadom vašej matky... Vašej matke sa prihoršilo... nie je isté či to prežije, je na tom dosť zle. Volám len preto, aby ste to vedeli, máte na to právo. Keby sa deje čokoľvek, Volám vám."

,,A- aha. Dobre, tak dovi..."

,,Dovidenia."

Povedala a ja som zložila.

Mobil mi spadol na zem.

No ja som nereagovala, vypadol mi z ruky a ja som tam len tak stála a vôbec som sa nehýbala, nerobila som vôbec nič.

Len som tam stála a na licach som cítila mokrú cestičku od sĺz..

Zrazu mi na dvere niekto zaklopal.

Nereagovala som.

Z pohľadu Luka

Zaklopal som na jej dvere.

Nič.

Zaklopal som znova.

Nič.

Zaklopal som silnejšie.

Nič.

,,El! El, si tam? Viem že tam si," otvoril som dvere, ,,Čo sa sta-"

Zasekol som sa.

Stála tam.

Mobil hodený na podlahe.

Stojí tam, so slzami v očiach.

Mokré cestičky pod očami.

Pozerá sa na mňa a nehovorí nič.

Dvomi krokmi som pribehol k nej a objal som ju.

,,Ella... princezná... čo sa stalo? Prosím neplač."

,,Luk... Moja mama... ona.. o- ona... jej sa pri - prihoršilo... a možno to neprežije... ona.. ona možno zom- zomrie..." vzlykala mi na pleci.