Bad Couple, Forever!

Nedokážem to...

Z pohľadu El

Neviem, čo sa stalo...

Posledné čo si pamätám je, že sme s Lukom boli na kapote môjho auta... Potom som si o neho oprela hlavu... Nejako som zaspala a potom som počula náraz...

Neviem ako dlho tu som, neviem kde som...

Vedľa seba som počula plač dievčaťa, nevedela som, kto to je, kým sa neozvala...

,,El... Viem, že ma počuješ. Viem, že ma cítiš vedľa teba.

El, prosím, nerob nám toto, nie teraz, keď sú za chvíľu Vianoce a ty máš dokonca na Vianoce narodeniny...

Už je to týždeň od tej nehody...

El, je to týždeň, čo sa to stalo, čo si tu. Týždeň, čo sme všetci ako na prášky, nikto nevie poriadne spať, jesť, ani nič, všetci sme na tebe závislí.

Najviac asi Luk, ale ten tu teraz nie je... Ešte sa neprebral...

El, prosím, bojuj, spomeň si na všetky tie pekné chvíle, na to, ako sme sa spoznali... Pamätáš?" jemne sa zasmiala, ,,Vtedy v škôlke...

Hrala si sa tam s hračkami, chcela si ešte jednu, ktorá bola úplne vysoko a ty si tam nedočiahla...

Vtedy som prišla ku tebe a pomohla som ti, pamätáš?"

Chcela som niečo povedať, pohnúť sa, objať ju, no nešlo to...

Nemohla som, akoby som bola prilepená k posteli, či čo.

Emily začala plakať...

Len som tam ležala, nevedela, nemohla som sa pohnúť...

Emily stále plakala a po chvíli niekto doslova vyrazil dvere.

Začali sa rozprávať, ale to som už nepočula...

Snažila som sa rozpoznať ten hlas, no nedarilo sa mi.

Po chvíli niekto zasa vyšiel von, nevedela som kto, ani keď si vedľa na stoličku niekto sadol.

Začal rozprávať a ja som hneď spoznala ten hlas...

Rozprával mi ako ma ľúbi a že asi zomrie ak zomriem aj ja, že musím bojovať a že som toto už raz zvládla a musím znova...

Nechápala som tomu...

Ale potom som to pochopila...

Nemocnica.

Som v nemocnici.

Ten náraz, Emilyine (dúfam že som to napísala dobre) slová o nehode...

Ten náraz, čo som vtedy počula, niekto do nás narazil...

Premýšľala som o tom, no v tej chvíli mi to bolo jedno, pretože bol pri mne Luk...

Ešte bol chvíľu pri mne a rozprával, započúvala som sa do jeho hlasu...

Potom, po chvíli musel odísť a ja som mu chcela povedať, zakričať, nech ostane a nech ma tu nenecháva samú, no odišiel...

Chcela som plakať, chcela som ho objať, chcela som od neho počuť to, ako ma má rád, ako nechce odísť, ale musí, chcela som vidieť jeho hnedé oči, ktoré sa na mňa pozerajú, chcela som vidieť jeho úsmev, chcela som ho pobozkať, no nemohla som...

Niečo akoby ma držalo na tej posteli...

Nevedela som koľko času prešlo, len som tam ležala a nevedela som sa ani pohnúť...