My big bad wolf (Sk) ✔

3.

Ráno som sa zobudila na silnú bolesť hlavy. Ledva som si pamätala, čo sa včera stalo. No jasne som si pamätala na rozhovor s tým vlkodlakom. Chcel sa stretnúť pri rieke. Dnes poobede. Poobzerala som sa, kde to vôbec som. No a zistila som, že som na ošetrovni. Vstala som lahko, akoby som ani nebola zranená. Vyšla som z ošetrovne a rozbehla sa do svojej izby kde som sa osprchovala a následne prezliekla. Išla som dole na raňajky. Sedeli tam všetci, otec, Henry, Lucas aj Elora.
,, Asi prvýkrát vás vidím jesť takto pokope." povedala som tichším hlasom.
,, Rozhodli sme sa, že sa budeme držať pokope, ak by nás náhodou chceli opäť napadnúť. A ty sa máš ako? Už je ti lepšie?" spýtal sa otec.
,, Áno je mi lepšie. Ako som skončila v ošetrovni?" spýtala som sa prezmenu ja.
,, Udreli ťa pri útoku do hlavy. Stratila si vedomie. No ale ako sa zdá, máš sa dobre a zajtra môžeme v obrade pokračovať." prehlásil. Tak to ani náhodou.
,, Otec, včera som sa vydávala. Zaútočili na nás. Skončila som v ošetrovni. Mám z toho traumu na taký mesiac. Zajtra sa rozhodne nejdem vydávať znova. Radšej by sme mali počkať, kým z ľudí trochu opadne ten strach a dať im šancu oplakať mŕtvych. Čo ty na to?" navrhla som

,, Má pravdu otec. Nemali by sme to unáhliť. Chuďa sa ani nespamätala čo sa stalo a ty ju hneď vlečieš pred oltár. A s tými ranenými a mŕtvymi má tiež pravdu. Potrebujú viac než dvadsaťštyri hodín na rozlúčku." prehovorila Elora. Aspoň niekto ma tu podržal. Pozrela som sa na hodiny. Bolo jedenásť hodín preč. Rýchlo som dojedla, čo som mala na tanieri a išla do izby. Rozmýšlala som nad ponukou čierneho vlkodlaka. Mala by som tam ísť? Nemala? Fu, otázka na ktorú neprídem. Ako neprídem na to, prečo som mu včera rozumela. Alebo prečo boli medzi nami tie divné upokojujúce vybrácie. Ano upokojovali ma vtedy. Keď prestali, celý svet sa akoby zahalil do temnoty. Bolo to zvláštne. Asi by som tam mala ísť. Ale čo keď je to pasca? Čo keď ma použijú napríklad na vydieranie? Aj keby, otec je príliž hrdý na to aby potupil svorku. Radšej by nechal umrieť vlastnú dcéru aby svorka mohla ďalej bojovať. Predsalen tam asi pôjdem. Pozrela som sa na hodiny na stene. Skoro jedna hodina. Asi budem aj meškať na to stretnutie. Rýchlo som si obliekla športové oblečenie a zišla dolu schodmi. Skoro som narazila do otca.
,, Kam ideš?" spýtal sa jednoducho.
,, Idem k rieke. Tam sa dokážem vždy uvoľniť a práve to by mi teraz prospelo. Neboj, do večere som naspäť." kričala som už z dverí.
,, Dobre, ale buď opatrná." kričal mi naspäť.
,, Jasné budem." už ma ledva počul. Bežala som rýchlo cez les v mojej vlčej podobe.
,, Naozak si myslíš, že je to dobrý nápad?" spýtalo sa ma môj vnútorný vlk.
,, Neviem. Ale chcem sakra zistiť, čo je to s tými vybráciami a ako to, že som mu rozumela aj vo vlčej podobe." len on mi môže poskytnúť tieto informácie.
,, Máš pravdu. Naozaj chceme vedieť odpovede." súhlasila. Za chvílu sme boli pri rieke. Nikoho som tam nevidela. Boli tu jedine stromy a kríky. Zostala som pre istotu stále vo vlčej podobe. Sadla som si a čakala. V tom sa z kríkov na druhej strane rieky zjavil on. No tentokrát medzi nami neboli žiadne vybrácie. Bol tiež vo svojej vlčej podobe. Rozbehol sa a preskočil rieku. Razom sa ocitol pri mne.

,, Prepáč, že som nevyšiel skôr, ale prehľadával som okolie. Chcel som sa uistiť, že si naozaj sama." prehovoril.
,, Dobre. Tak začni vysvetľovať. Ako je možné, že ťa počujem aj cez vlčiu podobu a vieme sa normálne rozprávať?" prešla som rovno k veci. Načo čakať.
,, Premeňme sa. Lepšie to bude v ľudskej podobe."  navrhol mi. Tak dobre. Prvá som sa premenila ja. Bola som naspäť v športovom a vlasy v cope. Potom sa začal premieňať on. Zrazu oproti mne stál celkom vysoký mladý chalan s modrými očami a tmavohnedými vlasami.
,, Som Axel." podal mi ruku. Váhavo som ju prijala.
,, Reyna." tiež som sa zo slušnosti predstavila.
,, Tak vysvetľuj." rovno k veci. Žiadne zdržiavanie.
,, Čo všetko vieš o spriaznených dušiach?" to je vtip?
,, No, nič moc. Akú to má súvislosť s nami?" opýtala som sa lebo som tomu prestávala rozumieť.
,, Hovorik ti niekedy otec, ako dokáže niekto vycítiť svoju spriaznenú dušu?" spýtal sa. Niečo mi hovoril, ale nič také podstatné.
,, Dokopy nič. Len, že proste to vedel keď sa na mamu pozrel alebo sa jej dotkol. Proste iba to, že to cítil. Viac neviem." a dosť ma to štve. O týchto veciach by sme mali vedieť viacej. Hlavne my ženy.
,, No, z časti hovoril pravdu. Poviem ti k tomu viac. No takže Alfa a Luna sa spoznajú podľa toho, že sa im začne snívať o ich stretnutí. Takom viac oficiálnom. A keď sa stretnú začnú medzi nimi prúdiť vlny. Sú to v podstate ich myšlienk, emócie, pocity. Vymieňajú si ich. Až keď sa jeden druhého dotkú, Alfa dokáže okamžite zistiť, že je ti vážne jeho Luna. Luna je v tedy viac menej len upokojená. Tie vlnenia dokážu niekedy spôsobiť otrasné bolesti hlavy." tuto som jo stopla. Veľmi dobre som vedela, kam tým smeruje. Akože to myslí vážne?
,, Ty si zrejme robíš srandu. Ja nemôžem byť Luna. A už vôkoncom nie Alfy Čiernej svorky. To v žiadnom prípade!" bola som rozčúlená. Chystala som sa na odchod, no zastavila ma jeho ruka.
,, Chcela si odpoveď tak tu ju máš. Si skutočne moja Luna. Ešte stále som ti nepovedal všetko. Je toho naozaj veľa, čo musíš vedieť. Prosím ostaň ešte." prosil ma. Alfovia nikdy neprosia. Nikdy sa nepodlizujú ani nežiadajú. Mohla som pokojne odkráčať a za dva až tri týždne sa vydať za Marcusa. No moja zvedavosť je proste silnejšia.
,, Dobre. Tak dovysvetľuj. Ale rýchlo, nemám veľa času." nervózne som sa poobzerala po okolí, akoby ma tu mal niekto prichytiť. Naspäť sme si sadli pri rieku.
,, Luna spozná svojho Alfu tak, že sa dotkne jeho srdca. Tak, zrejme sa máš dotknúť hrude na tej strane na ktorej je srdce. A tak spoznáš, že si Alfova Luna." dopovedal. Nevedela som či mu mám veriť.

Je tu ďalšia časť. Niečo sme sa dozvedeli, ale ešte nás toho veľa čaká. Dúfam, že sa vám bude páčiť. Prajem pekné čítanie😊😊😊😊😊. Nezabudnite dať vote či napísať niečo milé do komentárov.