My big bad wolf (Sk) ✔

4.

Asi desať minút som uvažovala, čo spraviť. Nechcela som tomu veľmi veriť. No niečo mi stále hovorilo, že to mám skúsiť. Lenže čo sa stane, ak nakoniec nebudem jejo Luna? To ma akože zabije? No dobre, za pokus nič nedám. Maximálne život. Pomaly som vstala a podišla k nemu.

,, Okej, teraz čisto hipoteticky. Čo sa stane ak sa zistí, že nie som tvoja Luna?" opýtala som sa opatrne. Trošku nadvihol obočie. Zrejme nerozumel mojej opatrnosti.
,, No v takom prípade by sa asi vrátila k svojej svorke, ale musela by si prisahať, že nič o našom stretku nevyzradíš. Inak si ťa nájdem a zrejme zabijem." usmial sa. Bol až neskutočne zlatý ten úsmev. Len škoda, že sa za ním skrývalo to čo skývalo. Nasucho som prehltla nervozitu a namierila ruku na jeho hruď. Pomaly som sa ho dotkla a pocítila som tlkot jeho srdca. Bol rýchlejší než by mal byť. Zrejme aj on bol nervózny. Trochu sa mi zahmlelo pred očami a neudržala som rovnováhu. Keby nebolo jeho reflexov dopadla by som tvrdo na zem. Pozreli sme si do očí. Prvýkrát čo som videla jeho oči naozaj z blízka. Teda jeho ľudské oči. Vtedy ma zasiahlo ostré biele svetlo a musela som zatvoriť oči. Videla som oheň a pri ňom mňa s Axelom. Držali sme sa za ruky. Preblisla ďalšia vízia. Dve svorky proti sebe. Schilovalo sa k boju. A posledná dieťa. Novorodenec pred davom ľudí, ktorí nadšene tlieskajú a vykrikujú jeho meno. Všetko sa zomlelo rýchlo.

,, Ako dlho to trvalo?" spýtala som sa. Rozpačito sa na mňa pozrel.
,, Asi minútu. Čo si videla?" spýtal sa s obavami v hlase.
,, Veľa vecí. A neviem či je to budúcnosť alebo minulosť. Alebo oboje?" neisto som na neho pozrela.
,, Vieme, že pri dotyku alebo skôr po dotyku sa niečo stalo. Tým pádom je to pravda." nežne sa na mňa zahľadel. Zrejme som bola červená ako rajčina.
,, Som tvoja Luna. Ale skôr sa teraz bojím o tie vízie. Čo asi znamenali?" pozbierala som sa a postavila sa na vlastné.
,, Neviem. Ale viem, kto by to mohol vedieť. Ale musela by si ísť do mojej svorky, ktorá teraz patrí aj tebe." začala som od neho kráčať ďalej.
,, Na to zabudni. Nikam s tebou nejdem. A hlavne nie do Čiernej svorky. Ak to náhodou zistia ľudia z mojej svorky, tak...." nedokončila som radšej vetu. Nechcem na to ani myslieť.
,, Tak čo? Tvoj otec je Alfa. Určite by to pochopil. Môj otec je s tým zmierený. Dokonca má na to pozitívny pohľad. Čo by ti asi spravil tvôj vlastný otec?" spýtal sa nevinne.
,, Ach stalo by sa veľa vecí. Najskôr by ma asi mučili lebo by si mysleli, že paktujem s vašou svorkou a potom by ma zabili. Nikoho nešetrí. Keď sa poruší pravidlo, tak musí byť za to daný človek aj potrestaný. Bolo by mu jedno, že som jeho krv. Zabil by ma." už sa mi tlačili slzy do očí. Neudržala som sa a rozplakala sa. Cítila som okolo seba obrie ruky. Objal ma.
,, Si teraz moja Luna. Nedovolím, aby ti niekto ublížil." rozplakala som sa ešte viac. Bolo mi jedno, že v podstate objímal nepriateľa. Bolo mi to jedno. Uvedomenie, že naozaj môžem tak ľahko umrieť a otec by nepohol ani bevou ma skrátka dostalo. Pomaly som si začala uvedomovať čo viedlo k môjmu plaču. Odchod do čiernej svorky. Ak chcem naozaj zistiť, čo to bolo za vízie, tak nemám veľmi na výber.

,, Dobre, pôjdem s tebou do svorky. Ale musím sa vrátiť skôr, než bude sedem hodín. Rýchlo sa teraz zotmieva. Nemôžem si dovoliť prísť tak neskoro večer domov." súhlasne prikývol. Mne to stačilo.
,, Rýchlejšie to bude vo vlčej forme. Poď, zavediem ťa tam." mávol rukou a predomnou sa sformoval čierny vlk so žiariacimi modrými očami. Tiež som sa premenila. Môj vlk bol skoro celý biely. Až na labky a koniec chvosta. Tie boli čierne. Vyzerala som ako biela líška. Oči som mala žiarivo hnedé až oranžové. Axel sa na mňa neprestával pozerať. Pomaly som ho nasledovala ďalej a ďalej do tmavého lesa. Pozrela sa na mňa a pokýval hlavu aby som išla ku nemu. Zastala som pri ňom a Axel sa rozutekal. Chvíľku som nechápala a nakoniec mi došlo, že si musíme pohnúť. Začala som utekať aj ja a mala som čo robiť, aby som ho dobehla. Bol totižto neskutočne rýchli. Našťastie aj ja som bola celkom rýchla. Po asi dvadsiatich minútach rýchlejšieho behu sme sa dostali do blízkosti Čiernej svorky. Bola som nervózna a zvieralo mi žalúdok ako na hojdačke.

Nevedela som, kam sa mám pozerať a kam nie. Zrazu pred nás vyskočil párik vlkov. Axel sa premenil a začal sa s nimi normálne rozprávať. Pozrel sa na mňa.
,, To je v poriadku. Môžeš sa premeniť aj ty. Nič ti nespravia." podišiel ku mne. Tak som sa premenila naspäť do ľudskej podoby. Obaja na mňa vycerili zuby.
,, Hej, hej. Pokoj chalani. Je to vaša nová Luna. Správajte sa k nej s rešpektom!" zakričal. Mne nabehli menšie zimomriavky na chrbte. Obaja vlci prestali vrčať a vzpriamene sa vedľa seba postavili. Premenili sa na ľudí.
,, Je nám to ľúto, viac sa to nestane." uklonili sa a pustili nás do vnútra svorky. Kráčali sme pomedzi domčeky. Každý sa na mňa pozeral s otvorenými ústami.
,, To je naša Luna mami?" spýtalo sa jedno dievčatko svojej mami.
,, Áno miláčik. To je naša nová Luna." odpovedala jej mama.  Dobehla som Axela aby som kráčala zarovno s ním.
,, Včera som im oznámil, že som ťa našiel a sľúbil, že ťa na ďalší deň donesiem ukázať." usmial sa na mňa. Tiež som sa usmiala. No potom ma schytila panika.
,, Vedia odkiaľ pochádzam?" opýtala som sa. Bála som sa, že im túto informáciu zatajil. Prikývol.
,,Áno povedal som im o tebe. Niektorí to brali dobre a niektorí, napríklad naša stráž, to dobre nezobrala. Ale neboj. Môj otec sa na teba už teší. Poď, musíme si švihnúť." pobehol a ja som pobehla za ním. Už som viac menej ignorovala ľudí okolo mňa. Zastali sme pred parádnym poschodovým domom. Celkom splýval s prírodou. Bol natretý zelenou farbou a mal biele balkóniky a okná.

,, Tak tu ste. Už som sa bál, že nedodržíš sľub." ozval sa pevný hlas patriaci staršiemu mužovi. To musel byť Axelov otec.
,, Otec." Axel sa milo usmial a vrhli sa s otcom do objatia.
,, A ty musíš byť Reyna. Toľko som toho o tebe počul. Som Jack, Axelov otec. Tak ako sa darí v získavaní si Luny?" spýtal sa Axelov otec. Teda Jack.
,, Vieš otec, presne preto sme tu. Reyna sa dotkla môjho srdca. Omdlela na chvíľku a vraj mala vízie. Môžeš nás zobrať za Alaricom? Potrebujeme pomôcť s tými víziami." začal vysvetlovať svojmu otcovi.
,, Mám strach, že sa niečo veľmi zlé blíži. Bola by som rada ak by sa tie vízie nejako vyjasnili." naliehala som. Bála som sa. Čo ak sa naozaj splnia? Čo ak dôjde k tej vojne? Zmrelo by nespočetne veľa vlkov.

Tuto to na dneska sekám. No čo povedať, chytilo ma básnické črevo. Dúfam, že sa vám časť bude páčiť a nedabudnite dať vote alebo napísať niečo milé do komentárov😊😊😊😊😊. Dobrú noc a pekné čítanie😘😘😘😘😘😘😘😘