My big bad wolf (Sk) ✔

18.

Mala som nepredstaviteľné bolesti. Henry bežal hneď zavolať Axela. Dobehli spolu a s nimi prišiel aj Alaric.
,, Alfa Axel musíš ju rýchlo zobrať do toho údolia, aby sa mohla Luna pripraviť na pôrod. Počkajte dám vám mapu." rýchlo vybehol z lekárne.
,, Nemôže cestovať v tomto stave. Je to nebezpečné. Každou chvíľou môže porodiť." komentoval doktor. Ja som sa len zvíjala v bolestiach a počúvala rozhovory.
,, Halooo ak niečo môžem povedať, musím sa nejako dostať do údolia. Takže pokial neporodím, máme čas na cestu." pozrela som sa na doktora a na Axela.
,, Čistá pravda. Už sa začal pôrod?" vbehol Alaric znova k nám. Doktor ma prezrel.
,, Nie, ešte neodtiekla plodová voda. Ešte je teda čas. Ale nedá sa odhadnúť koľko. Je to risk." konštatoval doktor.
,, Axel, zobereš ma tam autom. To bude rýchlo." Axel prikývol. Zobral ma opatrne na ruky.
,, Koľko máš miestne auto?" spýtal sa Henry.
,, Sedem, prečo?" odpovedal Axel.
,, Pôjdem s vami. Do boja ma nechcete pustiť tak či tak. Tak budem pri Reyne ako morálna podpora." navrhol Henry. Prikývli sme.
,, Musia ísť aj ošetrovateľky. Sú tri. Toľko je potreba vždy." pripomenul sa doktor.

To sme šiesti. Chce sa ešte niekto pridať?" spýtal sa Axel. Chápala som, že je nás tam veľa, ale to sú všetko potrební ľudia.
,, Len jedna vec. Autom sa nedá dostať až úplne k cielu. Ešte asi tri kilometre budete musieť ísť pešo." doplnil ešte Alaric.
,, Dobre teda. Môžeme vyraziť na cestu." išli sme do auta a dobehli už všetci, ktorí mali s nami cestovať.
,, Axel počkaj!" zakričala som ešte na Axela.
,, Čo sa deje?" spýtal sa ma.
,, Zober so sebou nejaké svoje oblečenie. Tričko a nohavice pre malého. Mám pociť, že nebude bojovať ako miminko." Axel sa na mňa chápavo. Rýchlo zbehol do domu. Na mňa udrela ďalšia vlna bolesti. Jedna z pôrodných báb ku mne hneď prišla.
,, Pokoj Luna. Toto sú normálne bolesti. Ale to najťahšie vás ešte čaká." snaha o upkojenie nič moc.
,, Dobre, ďakujem za varovanie." snažila som sa cez bolesť usmiať. Axel prišiel po pár minutách s vrecom naplneným oblečením.
,, Tak môžem vyraziť." zvolal Axel a vyrazili sme na cestu.

Trvala asi dve hodiny. Ja som celú cestu bola v bolestiach. Pôrodné babice sa o mňa snažili starať, ako len mohli.
,, Tak, všetci vystupovať a ide sa pešo." Axel mi otvoril dvere a pomohol mi von z auta.
,, Zvládneš to sama?" spýtal sa ma Axel. Spravila som pár krokov a celkom to išlo.
,, Hej, zvládnem." pomaly sme išli lesom. Stále sme sa držali mapy, ktorú nám dal Alaric. Kráčalo sa mi ťažko. Neboli sme ešte ani v polke a už som si musela spraviť tretiu zastávku. Sadla som si na zem od vyčerpania.
,, Počkajte prosím. Ja už nemôžem." zadychčane som na nich zakričala. Všetci sa na mňa obrátili.
,, Všetci pauza. Koľko budeme potrebovať." zvolal Axel. Prisadol si ku mne.
,, Počkaj, dám ti dole topánky." dobrý nápad už mi idú odumrieť. Keď mi ich dal dole, konečne som si ich vystrela.
,, Luna, ste úplne vyčerpaná. Alfa, toto bude oddych na dlhšie." ozvala sa pôrodná babica.
,, Na koľko asi?" spýtal sa Axel.

,, Musí nabrať sily. A musí sa aj najesť. Predpokladám, že ideálny čas na oddych by bol asi pol hodina. Je to čisto odhad." Axel prikývol. Pozrel sa na hodiny.
,, Celkovo cestujeme už štyri hodiny. Je tristvrte na päť. Stmieva sa skôr. Musíme si pohnúť a stihnúť to ešte počas svetla. Odhadujem, že vojna sa začne za tak štyri hodiny. Ak ešte hodinu budeme cestovať, môžeme to v pohode stihnúť. Láska naber sily a najedz sa. Zbytok cesty ťa ponesiem na rukách." prekvapene som sa na neho pozrela.
,, Nie, ja to zvládnem. Nemusíš ma niesť." položila som mu ruku na rameno.
,, Rozhodol som sa. Ponesiem ťa. Teraz sa najedz a oddýchni si." odišiel odomňa a pripojil sa k Henrymu. Ku mne okamžite prišiel zbytok pôrodných babíc.

Viac menej ma pripravovali na to, aký bude pôrod. Bude to bolesť. Skrátene len bolesť. A potom radosť z bábätka. Nemôžem sa dočkať, až to bude za mnou. Najedli sme sa a všetko to trvalo asi tridsaťsedem minút. Museli sme sa okamžite pohnúť ďalej. Snažila som sa ešte nejakú chvíľu ísť sama. Ale len som nás zdržovala.
,, Toto nikam nevedie. Miláčik odnesiem ťa." Axel ku mne pristúpil a zdvihol ma na ruky.
,, Tak dobre. Ponesieš ma. Ale rodiť za mňa nebudeš." spoločne sme sa zasmiali a pokračovali v ceste. Trošku si ma poťažkal.
,, Aj keď si tehotná, stále si lahunká ako pierko. Teba by som mohol zdvíhať namiesto činiek." špekulatívne sa na mňa usmial.
,, Takto zlatinko. Keď porodím, jednu činku budeš zdvíhať až kým ti ruky neodpadnú. To si buď istý." potľapkala som ho po ramene. Začala som cítiť bolesť v bruchu.
,, Au, myslím, že začínam mať znova kontrakcie. Trochu sa to skľudnilo a teraz to znova začína. Musíme si švihnúť." pokynula som Axelovi a rodičkám. Koľko máme vôbec času do začiatku toho všetkého?