Killers

11. kapitola - Zmena

Všetci vyšli von a ocitli sa v nádhernej záhrade. Všade naokolo kvitli nádherné veľké voňavé Japonské čerešne Sakury, do ktorých jemne fúkal príjemný vánok. Neďaleko nich sa nachádzalo malé jazierko s maličkým potôčikom. Tráva bola nádherne zelená. Kvety rôznych druhov, veľkostí a farieb pomaličky rozkvitali a rozvoniavali po celej záhrade. Každučká maličkosť to obohacovala. Po záhrade sa ozývalo jemné žblnkotanie potôčika, od ktorého sa odrážali ranné lúče slnka. Človek mal pocit, akoby neboli žiadne vojny, žiadne zlo, ani len náznak niečoho takého. 

Pomaličky, veľmi pomaličky, išli bosí po kamennom chodníčku, ktorý bol spravený okolo potôčika a celej záhrady. Nebola to doslova záhrada, ale bolo to niečo úžasné. Všetci sa zdali byť pokojní, jemne vdychovali tú úžasnú, akoby sladkastú vôňu. Vychutnávali si pokoj, ktorý im darovala samotná príroda naokolo. 

Všetci traja si nakoniec sadli pod jednu zo Sakúr, od ktorej bol len niekoľko metrov potôčik s priezračným jazierkom. Nakoniec sa pustili. 

Asami sa opatrne oprela o kmeň Sakury. 

Haku s Hajimem sa obzerali, vychutnávali si túto chvíľu. 

Z ich činnosti ich vyrušila Asami, ktorá sa snažila si ľahnúť. Trošku jej pomohli a onedlho už všetci traja ležali pod Sakurami. Každý pri jednej. 

Čiernovláska hľadela na konáre a kvety Sakury, ktoré sa jemne pohybovali, akoby tancovali. 

Haku sa spokojne pousmial a zboku sa nenápadne pozrel na tých dvoch. 

Hajime pohľadom prechádzal po okolí, takéto úžasné a takmer neopísateľné uvoľnenie ešte nezažil. Nakoniec sa ich pohľady stretli. 

Asami sa priam vpíjala do Hajimeho očí dvojakej hnedej farby. 

Čiernovlasý chlapec na malý moment nedokázal spustiť z nej oči. Predsa len ich niečo k sebe ťahalo. Obaja vedeli, že je správne, že sú tu. Že sú spolu. Majú niečo spoločné, čo im dodáva silu. Nikdy neboli sami a ani nebudú, lebo už boli spolu oddávna. Nie je náhoda, že Hajime prišiel do ich skupiny. Nie je náhoda, že bol s Asami vo dvojici. Nie je náhoda, že Asami pri ňom nakoniec zmenila svoj postoj. Náhody nie sú. Haku tušil, čo to znamená, ale vedeli to i Asami a Hajime?

"Čo nás čaká?" potichu sa jej spýtal Hajime.

"Každému z nás vždy osud niečo pripraví. Ale my sami sme ten osud. Rozhodnutie je na nás, Hajime. Príde to, čo má prísť." Potichu a pokojne mu odpovedala Asami. 

V záhrade, v ktorej sa všetci traja nachádzali, sa dalo čerpať neskutočné množstvo pozitívnej energie, ktorá by postavila na nohy hocikoho. 

Haku ich mlčky pozoroval, v hlave sa mu odohrávali úžasné veci, ktorým dokáže porozumieť len on. 

Asamin pohľad na danú situáciu sa veľmi zmenil. Zmenil sa k lepšiemu. Už nebola tá chladná nepríjemná Asami, ktorá si len plnila svoje úlohy. Ukázala inú stránku jej samej.

"V každom prípade," začal Haku a v tom bola pozornosť venovaná len a len jemu. Zhlboka sa nadýchol. "Ovládajte svoje pocity, myšlienky a emócie. Nenechajte vaše klamlivé pocity, aby vás ovládli. Boj, ktorý sa odohrá, nebude obyčajný boj." Vysvetlil im pomaly a jasne, pričom jeho pohľad preskakoval z Asami na Hajimeho a naopak.

"Boj?" zopakoval Hajime.

"Dá sa to predpokladať. Haku má pravdu." Vzdychlo si potichu čiernovlasé dievča, na chvíľu zatvorilo oči a zhlboka sa nadýchlo.

"Treba počítať so všetkým, netreba sa hrať na hrdinu." Povedal Haku vážnym hlasom a nakoniec sa pomaličky všetci traja posadili a opreli sa o kmene Sakúr.

"Ako sa cítiš?" zvedavo sa jej spýtal Haku.

"Je mi oveľa lepšie." Odvetila mu s úsmevom Asami. Toto čiernovlasé dievča sa skutočne usmievalo. A ten úprimný prirodzený úsmev jej veľmi pristane. Dievča s dlhými jemne veľkými kučeravými havraními vlasmi, ktoré obohacovali jej vysmiatu jemnú tvár... 

Zvláštne, ešte pred nedávnom mala malé bohaté kučery. Mení sa. Zvyčajne jej oči boli modrej farby, teraz sa zmenili na tmavohnedé. 

Nerozumie tomu. 

Keď sa na ňu obaja pozreli, ako keby zabudli na všetky problémy. Takúto ju ešte nevideli. Asamine vlasy sa pohrávali s vetrom a tak si ich dala dozadu.

"Páni..." vydal len zo seba Hajime. 

Asami sa raz pozrela na jedného, raz na druhého a začudovala sa. Mala pocit, že sa na ňu pozerajú, ako na zjavenie. 

"Keby ste sa videli." Povedala prekvapene a v tom si všetci uvedomili, že to skutočne vyzerá veľmi komicky. Všetci sa rozosmiali. Bolo to ako vo sne. Ale sen sa stal skutočnosťou. 

Kohaku našiel presne to, čo celé dni hľadal. Bol prekvapený z toho, čo našiel a niečo sa mu na tom nezdalo. Všetko preveril, o všetkom sa informoval, takmer ani nespal. Ostatných nezaťažoval, no už musel konať a nie sám. Pevne verí, že sa za ten čas ostatní dali natoľko do poriadku, aby boli schopní ho podporiť. 

Starší muž, ktorý aj napriek svojmu veku vyzeral byť v perfektnej kondícii, vstal zo stoličky, prešiel sa po miestnosti a zhlboka dýchal. Všetky potrebné informácie a poznatky vytlačil, papiere zviazal a dal do obalu. 

Najprv išiel do nemocničnej časti, kde oboznámil doktora a sestry, čo majú robiť. Mali za úlohu najdôležitejšie veci zbaliť a vziať so sebou. Po prvý krát pôjdu s nimi do akcie. 

Yen, Satsu a Sayako si pri Kohakovom rozprávaní prečítali a preštudovali všetko, čo zistil. Nakoniec súhlasili a sľúbili, že urobia všetko, čo bude v ich silách. 

S prípravami začali hneď a tak sa Kohaku vybral za jeho tímom.