Killers

15. kapitola - (Ne)koniec

V tom Asami využila príležitosť a zabodla katanu do Hisashiho. Jej oči boli plné pomsty, nenávisti a hnevu. Neustále vrčala, no v tom sa jej oči rozšírili prekvapene pozerajúc pred seba.

"Asami!" skríkla Erin.

"Čo sa deje!" zakričal Haku a bežali k nej. 

Hajime v momente bol pri nej a videl, ako jej Hisashi stihol zabodnúť nôž do hrude. 

Z Asaminých úst sa vyliala krv, ktorá jej stekala po brade. 

Hajime ju v momente dostal od neho, no v tom sa začala triasť budova, ktorej steny a strop to dlho nevydržia. 

Asamini kolegovia sa k nej snažili dostať, no márne. Obrovské porušené panely s rútili na zem. 

Hisashi sa ledva zasmial, no úsmev mu zamrzol na tvári, keď sa objavil pri ňom Hajime, ktorý z neho vytiahol Asaminu katanu. 

Ani sa naňho nepozrel, len odišiel. Keď si uvedomil, že budova to dlho nevydrží a odskočil od Asami, tak ľahko sa k nej nedostane. Urobil chybu.

"Asami!" rozplakal sa Haku a oddelil ich obrovský panel. Muž s obrovskou hlavou sa rozutekal preč, nevedno kam. 

Hajime sa k nej snažil dostať, no musel si dávať pozor na to, aby ho nič nezasiahlo. Márne snaženie. Predtým, než sa všetko obrátilo proti nim, videl Asami ako posledný krát vydýchla. 

Ostatní sa snažili zachrániť členov, ktorých ešte neoddelilo a rýchlo sa s nimi pobrali preč. 

Satoshiho zobral Tatsuo s Erin, Kohaku hľadal Haka.

"Vy tupci..." vydal ledva zo seba Hakov vedec, ktorý bol už na pokraji smrti, ale vládal ešte rozprávať. Niektorí sa otočili a nechápavo naňho hľadeli.

"Zbohom." Povedal chrchlavým hlasom, stlačil niečo, čo pevne držal v ruke a nakoniec to pustil. 

Hajime sa otočil, zaostril na tú vec pohľad a vypleštil oči.

"Všetci! Musíme odtiaľto vypadnúť! Počujete?! Vezmite ranených a vypadneme odtiaľto! Bude..." nestihol dokončiť a v tom nastal obrovský výbuch. 

Všetkých prítomných a bezmocné telá odhodilo. 

Hajime dopadol na zem v bezvedomí. 

Haku bol preč. 

Kohaku medzi prvými vyšiel z budovy a zavolal pomoc. 

Asamine bezvládne telo bolo niekde v troskách a nie len jej.

Tí, ktorí sa postupne dostali von z budovy po vlastných nohách, nemohli uveriť tomu, že boj s najhoršími bol ukončený. Nemohli uveriť tomu, že tento krutý boj si vyžiadal obete. V každom vládlo zmätenie, úzkosť a smútok. 

Keď prišli hasiči, polícia a pohotovosť, mali problém sa zorientovať. Kohaku odniesol Hajimeho do sanitky, po ňom nasledovalo mnoho ďalších. 

Erin so Zerom a ďalšími podali informácie polícii a hasičom.

O týždeň neskôr

Starší muž sa prechádzal po obývacej miestnosti zamyslene hľadiac pred seba. V ruke stískal fotografiu, na ktorú sa po chvíli pozrel. Jedno menšie čiernovlasé dievčatko sa škerilo a držalo za ruku ďalšie hnedovlasé dievčatko staršie od nej, po druhom boku malo pri sebe malého hnedovlasého chlapca, ktorý držal za ruku čiernovlásku, no ich oči boli rovnakej tmavohnedej farby a ich vyškerené úsmevy identické. Za nimi stál mladý usmievavý sympatický muž so stredne dlhými čiernymi vlasmi. 

Kohaku sa chcel usmiať, no nedarilo sa mu to. Sťažka vydýchol, položil fotografiu na stôl a sadol si. Tvár si zaboril do dlaní a zadržal čo i len náznak smutnej emócie. V jeho hlave vládol neustále chaos. Myšlienky sa brodili medzi ďalšie a vytvárali kruh, z ktorého sa nedalo len tak ľahko vyjsť.Vstal a pobral sa k zrkadlu. Jeho tvár bola ešte viac zvráskavená ako predtým. Jeho pery boli stisnuté, oči bez života. 

Napravil si pomaličky čierny oblek. Najprv čiernu kravatu a potom sako. 

Odvrátil od seba pohľad a pobral sa k dverám, na ktorých prahu stála žena v stredne dlhých čiernych šatách, ktorej červené vlasy už viac neboli také žiarivé ako kedysi. 

Človek by zapochyboval, že mala niekedy inú farbu ako čiernu. Upravila si dlhé rukávy, no tmavohnedé oči z bývalého vodcu nespúšťala.

"Erin." Oslovil ju a mierne sa uklonil.

"Kohaku." Gesto mu opätovala a jej vážny výraz sa pri tom nezmenil. Rukami prešla po jej hustých čiernych krátkych vlasoch. Kratšia ofinka do boku opticky zmenšovala jej guľatú tvár. Tento nový a jednoduchý účes jej veľmi pristane a omladzuje ju. Kto by to bol povedal, že toto útle žieňa má už 28 rokov.

"Vidím, že s tvojou liečbou lekári postúpili." Poznamenal prezerajúc si farbu jej vlasov, očí a útlejšiu postavu.

"Áno." Prikývla hľadiac mu do jeho ustarostenej zvráskavenej tváre.

Obaja sa pobrali von z budovy, cestou ich sprevádzalo len klopkanie, ktoré vydávali Erinine lesklé čierne lodičky. Nechceli sa rozprávať o tom, čo sa stalo a kam práve idú. Obaja vedia to isté a to, ako to pociťujú, si nechali pre seba. Na čo zaťažovať druhých.

Nastúpili do čierneho auta, ktoré v momente odišlo.

Pokračovanie (2. séria): Protector