Killers

13. kapitola - Cesta

Počas cesty nastala zvláštna neidentifikovateľná atmosféra. Asami sa zmenila a pozerala nevedno kam. Haku ju nenápadne prebodával pohľadom. Erin hľadela pred seba. Satoshi a Tatsuo si občas prehodili pár slov, ktoré nedávali bohvieaký zmysel. Kohaku sa snažil sústrediť sa len na cestu.

"Erin?" oslovil ju Hajime. 

Červenovlasá žena sa otočila a spýtavo sa naňho pozrela. 

"Ako si sa dostala do týmu?" zvedavo sa jej spýtal.

"Páni, Hajime. Skutočne to chceš vedieť?" uškrnula sa naňho a chlapec naprázdno prehltol. 

Erin sa začala smiať a pokrútila nad tým hlavou. "Asami ťa musela nadchnúť tým, že každý člen má svoju minulosť. Pôsobíme celkom dosť.. tajomne, čo?" spýtala sa ho potmehúdsky a prižmúrila naňho oči.

"Cesta bude dlho trvať, nevieme čo nás presne čaká, tak..." mykol len plecami. Ostatní boli ticho, hľadeli pred seba, no pozorne tých dvoch počúvali.

"Bola som veľmi malá, keď ma uniesol jeden z vedcov. Och, nie. Začnem tým, že... Vieš, že bola veľká skupina vedcov, ktorí robili výskumy a pokusy na ľuďoch. Niekoľkých si vytipovali, uniesli ich a začali s tým, s čím chceli. To, čo bolo medzi tým a počas toho všetkého, by ti musel povedať každý sám. Ja ti poviem niečo o sebe. Mala som 5 rokov, keď ma uniesol vedec. Volal sa Asaki Kirua. Osobne ma uniesol, využil neprítomnosť mojich rodičov, keď si na chvíľu odskočili. Snažili sa ma nájsť a aj sa im to podarilo, no nepamätám si, čo sa stalo potom, ale nikdy som ich nevidela. Nakoniec mi vedec pred výskumom len povedal, kde majú hroby a tak som si uctila ich pamiatku. Veľmi som sa trápila, nerozumela som tomu. Nevedela som, ako zomreli, kedy a prečo. Bola som v depresii, nemala som silu sa vzpierať. Pamätám si, ako do mňa vpichoval rôzne látky, veľmi ťažké, ktoré vyvolávali vo mne neskutočne nepríjemné pocity, myšlienky. A začala som sa meniť. Ale nie tak, ako si to predstavoval Kirua. Niekedy si vybíjal na mne zlosť. Prestalo mu to vychádzať. Spôsoboval mi len bolesti a ja som sa ledva hýbala. Lenže roky mi ubiehali a dovŕšila som 15 rokov. Kirua bol sám. Mal niekoľko poskokov, ale nemala som rada, keď som bola s ním sama. Pretože som v ňom začala vyvolávať niečo, čo sa mi nepáčilo. Začal ma obťažovať. Potom sa snažil mi podávať drogy, aby som sa nemohla brániť, až nakoniec sa konečne stalo niečo, čo ma zachránilo. Kohaku aj s ostatnými staršími vodcami sa dostali aj k môjmu vedcovi, odstránili ho a vzali ma pod ochranu. Dali ma ich doktorom, ktorý môj stav stabilizovali a zistili, že som niektoré schopnosti mala oveľa lepšie ako predtým. Moje svaly boli oveľa pevnejšie a reflexy tiež. To bolo všetko. Žiadna iná nadpriemerná schopnosť vo mne nebola. Iba táto a stále aj prebýva, aj keď ma to veľmi vyčerpáva. V každom prípade, postarali sa o mňa. No ja som sa niekoľko rokov dostávala z nočných môr a strachu z toho vedca. Kohaku mi nepovedal, čo sa s ním stalo. Odvtedy sme sa o ňom nerozprávali. Do mojich 5 rokov som patrila medzi najšťastnejšie deti na svete. Ale potom..." nedokončila, sklopila pohľad a zhlboka sa nadýchla. "Som rada, že sa našla skupina ľudí, ktorí boli ochotní sa takto obetovať pre druhých." Dokončila trasľavým hlasom, pár krát sa zhlboka nadýchla a nakoniec zdvihla pohľad smerom k Hajimemu a usmiala sa. Ostatní sa sem tam na ňu pozreli. Nezatvárili sa príliš nadšene, ale kto by bol z toho nadšený? 

"Ale teraz je na rade Tatsuo a Satoshi! Tí skoro vôbec nič nehovoria, len pozerajú s kamennými výrazmi a tvária sa ako keby mali vždy na večeru žabu prejdenú autom." Zafrflala Erin a prekrížila si ruky na hrudi zboku pozerajúc na tých dvoch. Hajime si celý čas predstavoval, čo prežívala jeho kolegyňa a zároveň ju obdivoval za to, aká je teraz.

"Krásne vystihuješ naše správanie, Erin. Ďakujeme." Zamrmlal Satoshi a povzdychol si.

"Teraz je príležitosť. Tak vám porozprávam niečo o sebe." Otočil sa k nim Tatsuo, akoby ani Erin nepočul.Červenovlasý chlapec si vymenil vážne pohľady s ostatnými. Aj keď, začali ho prebodávať spýtavými pohľadmi.