Killers

12. kapitola - Prípravy

Asami a Hajime sa neustále rozprávali, občas sa aj zasmiali. 

Asamin mierny zvonivý smiech sa zaryl do Hajimeho uší. 

Bol nádherný, priam neskutočný. 

Haku pri ich konverzácii sa zdvihol a naznačil im, že sa o chvíľu vráti. Chcel zistiť, či sa začína niečo diať. Bolo mu ľúto, že už teraz odchádza zo záhrady, ale chcel si splniť svoje povinnosti. Predsa len, zatiaľ čo bude preč, o Asami bude dobre postarané.

Holohlavý chlapec v bielom plášti pomalými krokmi prechádzal po dlhej tmavej chodbe, až nakoniec zastal pred jednou miestnosťou. Pomaly odsúval dvere, vošiel dnu a ihneď za sebou zasunul. Napravil si plášť a otočil sa k vodcovi tímu.

"Už som sa bál, že neprídeš." Privítal ho týmito slovami a vážne naňho hľadel. 

Prítomný bol i lekársky tím: doktor Yen, doktorka Sayako a sestra Satsu."Ide o Asami, však?"

Niekoľko dní strávil Hajime osamote s Asami, ktorá mu venovala niekoľko slov na zamyslenie. Tú časť si chcel nechať pre seba. 

Keď nastal večer, obaja sa pobrali do svojich izieb, no ako náhle ranné lúče slnka začali dopadať na tú magickú prírodnú záhradu, prišli opäť.

"Zaujímalo by ma, aká zmena u teba nastala? Keď som ťa spoznal, bola si, ako keby iný človek." Povedal Hajime zamyslene.

Asami sa pri jeho slovách smutne pousmiala. "Ja som takáto bývala, Hajime. Na svoje detstvo mám matné spomienky, ale predsa len si niečo pamätám. A inak, ďakujem za kompliment, vraj človek." Naklonila hlavu na bok a potľapkala ho po pleci.

"Kompliment? Ale..."

"Ja viem." Prerušila pozerajúc do zeme. "Už dlhší čas sa stretávam s tým, že ma podaktorí nazývajú monštrum. Viem len toľko, že to bolo v stave, kedy som nebola schopná sa ovládať, fyzicky aj psychicky. Pamätám si niekoľko menších zábleskov z takýchto udalostí a nie je to veľmi príjemné. Preto ti ďakujem za to, že ma berieš takú, aká som." Vďačne sa naňho pozrela a nakoniec sa na jej tvári zjavil malý úsmev. 

Jej oči boli úplne iné. No predsa len z nich sršalo niečo bolestivé. 

Každý z členov týmu má svoju minulosť. 

Hajime jej úsmev opätoval a opatrne ju chytil za ruku. Ak by niekto v tejto chvíli tých dvoch pozoroval, obdivoval by ich. 

Záhrada, ktorá má úžasne upokojujúci účinok na každého a pod nádhernou Sakurou sedeli Hajime a Asami držiac sa za ruku, pozerajúc si do očí.

"Vieš, Asami..." začal Hajime premýšľajúc ako to povedať, skôr vysvetliť. "...keď som sa s tebou zoznámil, pôsobila si odmerane. Teda, teraz už viem, prečo. Vysvetlila si nám všetko. Ale, od začiatku cítim, že je správne byť tu. Že to tak má byť a že som našiel niečo, čo som dlho hľadal. Akoby kúsok zo mňa. A keď som s tebou, mám vo svojom vnútri zvláštny pocit." Veľmi pomaly rozprával, ale každým jeho slovom Asami čoraz viac a viac prekvapoval. Čiernovláska nepatrila medzi ľudí, ktorí by často prejavovali svoje city. Alebo pocity. Aspoň nie takéto. Veľmi sa tomu bránila, ale presne vedela, o čom Hajime hovorí.

"Rozumiem ti až príliš dobre." Povedala Asami po chvíli odmlky.

"Naozaj?" nadvihol prekvapene obočie.

"Inak by som necítila to isté." Odpovedala stručne a jasne. Tí dvaja si za ten čas ani len nevšimli, že ich z diaľky pozoruje z odsunutých dverí Haku a Kohaku.