Drobec✔️

Stávka

Je takmer sedem hodín, ukladám súbor v počítači a vypínam ho. Zložím si okuliare, ktoré väčšinou využívam pri práci s počítačom, rukami si rozpustím svoj obľúbený účes za dverami mojej kancelárie a zľahká si prečesem vlasy prstami. Vstanem a očami prebehnem k výhľadu z okna na mesto, hoc pôsobí tak pokojne stále je v ňom ruch. Je piatok večer a ja som opäť v práci. Nie nepatrím medzi slečinky, ktoré momentálne pobehujú pred zrkadlom a pripravujú sa na divokú noc. Svoj život beriem seriózne. Asi až príliš, práve preto som dnes tu, na najvyššiom poschodí modernej budovy, ktorú kúpil môj otec. Áno, som dieťa boháčov, no stále sa neradím medzi tie typické slnečinky, ktoré sú odhodlané premárniť svoj život bohapustým míňaním či zábavanim sa. Nie, o svojom živote mám od začiatku určitú predstavu.. Alebo je to predstava môjho otca.

Mám 24 rokov, hnedé vlasy celkom prijateľnú postavu hoci nejaké centimetre navyše by som určite prijala. Volám sa Laura Polláková a už druhý rok zastávam pozíciu riaditeľky v eventovej agentúre môjho otca. Nie, nie mýlite sa ak si myslíte, že som ockovo dievčatko, ktoré si jednoducho sadlo do kresla riaditeľky hneď ako vyšlo z vysokej školy. Omyl! Od 18 rokov som popri škole neviedla divoký party život, pracovala som, prešla som si hádam každú pozíciu vo firme. Ešte dnes si pamätám ako som triedila oblečenie pre hostesky, prala ho, žehlila či prešivala. Dnes som to ja, kto tieto úlohy dá niekomu, kto dozrie nato, aby to niekto ďalší urobil.

Presne dva roky som bola pod neustálym tlakom, využívali ma na rôzne pomocné práce. Ukončenie gymnázia na samé jednotky ma jednoducho predurčovalo k štúdiu na vysokej škole. Ekonomická univerzita u nás v meste teda bola jasná voľba, možnosť štúdia manažmentu v anglickom jazyku ma malo dokonale pripraviť na vedenie podniku. A tak sa aj stalo momentálne som v magisterskom ročníku, vediem agentúru svojho otca, píšem diplomovú prácu a môj súkromný život je žalostný.

Vypracovať ponuku pre klienta bolo pre mňa hračkou, rovnako ako zabezpečiť chod samotnej akcie, všetko išlo podľa predstáv a požiadaviek, aby aj nie eventova agentúra môjho otca ma v rámci Slovenska svoje meno. No keď prišlo na partnerské vzťahy a randenie, bola to úplná katastrofa.

Pozastavila som sa nad myšlienkou, kedy som vlastne naposledy niekde bola, ak teda neberiem do úvahy prácu, školu či supermarket. Som stratený prípad. Otváram dvere na mojej pracovni, očami prebehnem chodbu s recepciou. Jasne, už tu nikto nie je. Nečudujem sa niektorí ľudia aj žijú. Pomalým krokom prechádzam k výťahom, v hlave mám jasnú predstavu ako strávim tento večer, poriadny kúpeľ a potom hor sa pred knihy.. Telefón signalizujúci sms ma preruší.

SaSha: ahoj zlato, večer si nič neplánuj u Jakuba je žurka, ideme tam.

Ja: Na to zabudni, mám príliš málo času nato aby som premrhala celý víkend v posteli :))

SaSha: je to len dnes večer... kto hovorí o víkende..

Ja: poznám ťa, opäť to preženieš s alkoholom a ja ťa budem celý víkend ako otrok dávať dokopy..

SaSha: Lala toto mi nerob, nenúť ma prosiť.
SaSha: Jeden drink!
SaSha: Fajn.. maximálne dva, tri, Lala prosím!
SaSha: Lala prosím!

Ja: Fajn, ale mam jednu podmienku!

SaSha: Ak opäť začneš s vetou o 22,00 musím byť doma tak si ma neželaj!

Ja: Nie nie, potrebujem aby si mi budúci týždeň pomohla pri jednom evente.

SaSha: fajn, čokoľvek, o pol hodinku som u teba.

Ja: Práve odchádzam z práce!

SaSha: Ty si nenapraviteľná!