Drobec✔️

Konečne..??

Sedím v lietadle a nervózne žmolim šnúrky na nohaviciach. O chvíľu prístavame, predstava, že sa vrátim späť bola taka vzdialená a teraz sa to deje. Bruško vykúka čoraz viac, stačia obtiahnute šaty a je všetko jasné. Na letisku ma bude očakávať Saša, opäť po dlhej dobe spolu. Domov sa plánujem vrátiť hneď ako si dokončím  štátnice, vyriešim prácu a Filipa. Áno, momentálne je mojim domovom Španielsko, nechystám sa na Slovensku zdržať viac ako to bude treba. Dokonca ani len Saša netuší ako dlho sa zdržím, ako by aj mohla, keď ja sama neviem čo sa bude diať.

Predstava ako sa postavím pred štátnicovu komisiu bola stresujúca, avšak nie viac ako stretnutie s ním.  Za posledných pár mesiacov som si to predstavovala niekoľkokrát, stále s podobným scenárom. Chveje sa mi celé telo, očakávaním čo bude. Netuším, či ešte vôbec je nejaká možnosť ja a on. Neviem ako sa zachová, možno ma niekoho iného, možno už nemá záujem, stále dookola tie iste pesimistické myšlienky. Môj scenár nemal pekný koniec. Možno ani realita nebude iná. Privriem oči a na pár minút sa snažím nemyslieť na všetko čo sa okolo mňa deje, na pár minút som len ja a to malé vo mne, kdesi v oblakoch na ceste domov.

***

Letisková hala je ako obvykle preplnená, rodinný príslušníci sa  zvítavajú, samé objatia, bozky, radosť v očiach. Aj mne sa pri pohľade na nervóze postávajúcu Sašu zdvihnú kútiku úst. Sledujem ako očami kmitá takmer po celej hale a stále ma nezaregistrovala, pozrie na hodinky a opäť očami prebehne halu. Žiarivý úsmev, ktorý sa v okamihu zjaví na jej tvári je jasnou indíciou, našla ma. Pomalým krokom smerujem k nej a ťahám za sebou malý cestovný kufrík.

,,Lalaaa, zlatko, bože vyzeráš užasne.." vrhne sa mi okolo krku a vrúcne ma privíta.

"to čakanie bolo neznesiteľné, som taká šťastná že si tu, so mnou" bľabota a tuho ma stíska.

"Ako si mi len chýbala." zašepkám a cítim ako ma premáhajú tehotenské hormóny a po líci steká prvá slza. Je to skôr slza šťastia ako smútku, áno i napriek všetkým obavám som šťastná, že som spať a je tu ona. Bez nej by môj život nebol tak výnimočný. Je to moja sestra ktorú som vždy chcela mať.

"daj mi kufor, ide sa domov" zahlási Saša a usmeje sa na mňa.

"už sa teším na všetky novinky, skoro som zabudla" zohne sa k brušku a tichučko prehovorí, "ahoj Drobec, a teraz poriadne dýchaj, toto je tvoj domov" pohladí ma po brušku a v očiach sa jej zaligotajú slzy.

"nech ťa to ani nenapadne" zastavím ju skôr ako spusti plač, chytím ju za plecia a smerujeme von s letiskovej haly.

Cesta autom zbehla relatívne rýchlo, kým sme si zo Sašou povedali všetko čo bolo nepovedané, zaparkovala pred mojim bytom. Neisto som vychádzala z auta, áno, prepadla ma obava, čo ako pôjde z práce, čo ak bol behať a náhle sa zjaví niekde tu v blízkosti môjho bytu. Možno som aj tajne dúfala, že sa tak stane, keď som zatvorila vstupné dvere, dokonca mi bolo ľúto, že sa to neudialo. Tie hormóny ma zničia som ako chodiaca nestabilná guľa, raz je všetko biele, potom zasa čierne. Raz plačem, potom sa smeje. A tie moje chute.. Škoda sa vyjadrovať.  No niekde v podvedomí som si naše stretnutie predstavovala práve tak, náhodne..  možno niekde v obchode, alebo v meste, či prípadne v reštaurácii, len aby som sa vyhla prípadnému iniciovaniu z mojej strany. 

"Lala čo sa stalo?" pýta sa Saša hneď čo zaregistrovala zmenu mojej nálady.

"nič, nič..len som asi trochu unavená". dodávam a snažim sa tak uzavrieť tuto debatu.

"Tak poďme hore".

Je to akoby som odisla len včera, môj byt nepocítil zmenu tak ako ja. Je stále rovnaky, az teraz si uvedomujem ako mi to chýbalo. Môj prístav, môj domov môj priestor. Miesto kde som iba ja a.. Zaženie demonov, ktorý mi takmer narušia tento okamžik.

" Keď tak pozerám ten tvon kufríček, asi sa neplanuješ zdržať dlhšie ako treba." konštatuje Saša bez okolkov.

"Neviem, ja prišla som dokončiť školu a dať si do poriadku život, či už s ním, alebo bez neho." dodávam na jeden dych.

"Tak aky je teda plán?" opýta sa Saša.

"Jednoduchý, o dva dni pojdem pred komisiu a vyslúžim si červený diplom, ukončím svoje štúdium." zahlasim odhodlane.

"A?" reaguje hneď Saša.

"A potom do firmy, za otcom a za Filipom."pokračujem, a snazim. Sa zakryť tu búrku emócií, ktorú vo mne vyvolá len samotne vyslovenie jeho mena.

" A? "pokračuje Saša.

"A neviem. Netuším čo bude." potichu dodávam.

***
"Gratulujem Vám, slečna Polláková." prijmam ruku pd profesora Bekera. "V skutku brilantna príprava, naplnili ste moje očakávania, pracovné skúsenosti v obore dali vášmu štúdiu veľa, už dlho som neviedol s kolegami takúto konštruktívnu debatu, ako k praktickej časti vašej diplomovej prace6." končí svoj pochválny monológ predseda skúšajúcej komisie.

Ako dobre sa len počúvali tieto slova, boli balzamom pre moje uši a. Vždy som bola svedomitym študentom.. A práve teraz prišla chvíľa zúčtovania. Môj diplom naplnením mojich kariérnych cieľov. Automaticky si pohladím jemne vykukajúce bruško. Moja kariéra, sa však presunula z pozicie lídra. Teraz je tam ona.

"Ďakujem, pan Beker, za mnoho vďačím Vám, byť počas štúdia pod vašim odborným dohľadom bolo pre mňa veľmi prínosným." dodávam na záver a silno mu zovriem pravicu.

"Spolu s kolegami sme práve diskutovali o možnostiach doktorandského štúdia na našej fakulte. Bolo by pre vás niečo podobne relevantné? " opýta sa ma opäť.

"Ja, neviem ako zareagovať, určite by to bolo pre mňa neuveriteľnou výzvou,. Avšak momentálne nad takoito možnosťou nezvažujem." automaticky si prejdem rukou po brušku.

Profesor Beker to pochopí takmer okamžite, usmeje sa čím poodhalí biely chrup a dodáva. "Ostáva mi len popriať všetko dobre, nech sa vám darí."

Opäť ďalšia kapitolka pre Vás. Školu máme ukončenú.. Tak čo myslíte pôjde aj naďalej všetko tak hladko? .

Ďalšiu časť sa budem snažiť pridať počas víkendu.

Vaša Liww❤️