Drobec✔️

Čo sa práve deje...

Jeho pohľad

Prievan, ktorý mi takmer rozbil nos ma vytočil do nepričetna. Jasne, len čo vkročim do obývačky je mi jasné, že zasa nechali otvorené tie posrane dvere na terasu. Akoby som im to nepovedal hádam x-krát.

"Koľkokrát som vám kurva hovoril, aby ste tie posrane dvere zatvárali." zakričím vychádzajúc na terasu a očami hľadám Miša s Katkou..keď za počujem ten hlas, telom mi prebehne husia koža.

"Vidím, že si udržiavaš svoj štandard Filip." kontruje mi sabavedomo a opiera sa rukami o zábradlie na terase.

V momente, keď sa otočí mám chuť sa rozbehnúť k nej a presvedčiť sa, že je skutočná, že nie je len vyplodom mojej fantázie. Stojím ako prikovaný a jedine čo som schopný zo seba dostať je:
"Drobec?.."

Asi sa mi sníva, mám chuť sa uštipnuť, aby som sa presvedčil, že je naozaj tu.

"Ahoj Filip." ozve sa opäť a jej hlas už zďaleka nie je tak odvážny.

"Ja, hľadala som ťa.."

Hľadala ma? Určite nie tak dlho ako ja. Márne, bez šance, prešlo niekoľko mesiacov a ona si tu nakráča s vetou hľadala som ťa.. Má sakra šťastie, že ju nepošlem preč a nevrátim jej to aj s úrokom. Čo si to tu doriti nahováram, len-len sa udržím aby som okolo nej neposkakoval ako šťastné šteňa a vrtel chvostom. Bože je krásna. Vyžaruje z nej niečo, je akási iná.. Stále krásna no čímsi zvláštna. Zem volá Filipa.. Tak jej teda trocha okorením to jej hľadanie.

"Tak si ma našla." ruky si založím na hrudi a opriem sa o dvere, je čas ťa trocha potrápiť Laura. Očami beha hore, dole snaží sa vyhnúť mojej osobe a ja jej to teda ani zďaleka neuľahčim.

"Nechceš, sa ísť obliecť..?" opýta sa ma len tak bezokolkov "ja ťa tu počkám."

"Určite?! Pri poslednom rozhovore si zmizla takmer na polrok.. Tak si nie som veľmi istý." neodpustím si túto poznámku.

"Budem tu."

"Fajn, hneď som späť." a zvrtnem sa na odchod. . "Dáš si niečo na pitie?"

"Vodu .. Ďakujem"..

Vbehnem do izby a zo skrine vytiahnem prvé tričko, ktoré sa mi dostane pod ruku, trenky a rifle. Vlasy si prebehnem rukou, po ceste do kuchyne sa snažím nemyslieť na to ako sa na ňu vrhnem len čo sa rozhovor dostane ku koncu. Do pohára nalejem vodu a smerujem späť na terasu.

"Tvoja voda.. " položím pohár na stôl sadnem si do kresla naproti.

"Ďakujem."

"Tak Laura, čo ťa sem privádza." opýtam sa úplne odmerane. V duchu si tlieskam ako to zvládam. V jej tvári sa zjaví sklamanie, ktoré v okamihu vystrieda odhodlanie.

"Prišla som.. Aby som dala veci do poriadku.." začne neisto a očami zbehne na mňa a ja si to samozrejme vychutnávam. Veľa krát som si predstavoval aké to bude, to stretnutie na ktoré som tak dlho čakal.

"Tak, začni.. Som samé ucho." neodpustím si opäť sarkasticku poznámku. Za to sa jej po všetkom ospravedlním. Je akási prestrašena. Takýmto tempom. Nebude žiadne potom, a skôr ako niečo vyriešime mi opäť zuteka kdesi preč. Už, už sa chystám prehovoriť, keď ma preruší jej hlas..

"Filip, ja potom ako som odišla...", napije sa z pohára a hľadá slova. Pôsobí tam zraniteľné až mám chuť vstať objať ju a povedať jej, že som tu pre ňu stále bol a aj budem. Moje myšlienky preruší jej pohyb, hádam opäť neutečie, pomyslím si. Postaví sa kúsok predomňa a odrovná ma jednou vetou.

"Rada by som ti niekoho predstavila" a rukami si prejde po vypuklom brušku, ktoré bolo doposiaľ skryté pod voľnými šatami.

Scenár, ktorý sa mi v momente zobrazil v hlave bol priam katastrofický... Ona, už niekoho má, niekto ma nahradil, ale načo tu vlastne teraz sa prišla.. Zasadiť poslednú ranu.. Podcenil som ju... Je prefíkana.
Zo zamyslenia ma však preberie dotyk jej ruky, na tej mojej. Ach Bože, ako mi len chýbala... Čo sa to kurva deje.. Snažím sa spojiť si všetky okolnosti.

Až keď sa moja ruka ocitne na jej brušku a ona ticho prehovorí dôjde mi čo sa práve deje.

Vaša Liww 💓
O krok bližšie do cieľa.