Návrat ✓

47. kapitola

Mesiac vysoko nad nami už svieti,
všetká moc už dávno k nebu letí.
Skončil sa nám svetlý deň,
celú krajinu zahalí tieň.
Silná moc mi v žilách prúdiť bude,
krajina však neostane v kľude.

Bohyňa Zeme šancu žiadnu nemá,
krajina už bude dávno vymenená.
Dobro, láska, nešťastie,
veľká moc ovplyvní aj počasie.

Hromy, blesky, čiernota,
nevyjde nazmar naša robota.
Preto chcem tú silu,
ktorá sa už zjaví každú chvíľu.

Vidím silnú modrú žiaru,
v očiach vyhnancov som zazrel chválu.
Všetko sa už začína,
no na spriaznené duše už nikto nespomína.

Čítala  som ju. Nepamätala som si ju, no niektoré slová mi utkveli v pamäti. Akonáhle však ich šéf  dokončil posledný verš, zlomilo ma v chrbte.

Cítila som, ako sa môj vlk snaží proti všetkej bolesti brániť. No ako som už povedala, nedokázala som sa s ním spojiť. Nevedela som o Melanie nič.

Cítila som sa strašne zle. Tvár mi zmáčali slzy a moje pery boli suché. Frustrovane som si povzdychla. Moje pazúre už vychádzali a chcela som sa premeniť. Neviem kvôli čomu vzrástla vo mne tá túžba.

Čím viac som to chcela, tým viac som bola nespokojnejšia, pretože to nešlo. Nedokázala som sa premeniť. Niečo mi však vravelo, že to bude kvôli mojej moci.

Dlhé minúty sa premenili na hodiny. Už som to ani nerátala a bola som totálne vyčerpaná. Chcela som mať všetko za sebou a v duchu som sa lúčila s Kylom, pretože som vedela, že už to dlho trvať nebude.

Všetci vyhnanci poctivo čakali a napäto pozorovali svojho šéfa. Nerozumiem, prečo sa táto ceremónia alebo obrat alebo čo to vlastne je, začala tak skoro. Veď predsa polnoc ešte nebola a zbytočne tu sedím. Navyše ma svrbia zuby a som smädná! A najviac čo ma štve je, že moje zápästia sú totálne odreté od lana! Držala som ho zozadu v rukách a pri ohmatávaní som zistila jednu vec. To lano je zo zvláštneho materiálu!

,, Šéfe, už je polnoc. " po dlhom tichu konečne niekto prehovoril. Nepovedala by som však, že to bola šťastná správa. Aspoň pre mňa nie.

,, Postav sa Clary."  zdvihla som hlavu na toho plešatého debila a zavrčala som. Čo som ja pes?! No dobre. Keď si to takto rozoberieme, tak som určitý druh psa. Trošku nadprirodzený pes.

Z mojich myšlienok ma vytrhlo sotenie. Ďalšia neznáma tvár do mňa sotila. Neostávalo mi nič iné, preto som sa postavila.

Moje nohy sa okamžite podlomili a bola by som spadla. Niečo ma však zadržalo. Necítila som žiadne ruky, žiadne mužské telo.

Skôr mi to pripadalo ako nejaká energia. Bolo to ako keby som narazila na nejakú neviditeľnú bariéru ktorá má vyzdvihla. Nechápala som tomu.

,, Ono to funguje. " prekvapene vydýchol ich šéf.

,, Prečo.. Prečo by to nemalo?"

,, Niečo takéto sa stalo pred stovkami rokov. Bol to risk. Päťdesiat na päťdesiat." zaškeril sa.

,, Poď ku mne bližšie."  s neistotou som spravila jeden krok. Na moje prekvapenie sa mi kráčalo ľahko. Ako by ma nadnášal vietor.

,, Kľakni si a vystri ruky dlaňami smerom k mesiacu. " povedal pevným hlasom. Vlastne ani neviem, prečo som ho poslúcha, no spravila som presne to, čo chcel.

Hneď ako som to spravila, ucítila som energiu. Mala som pocit, že okolo žíl sa mi obtáča mesačné svetlo. Skôr som to však pociťovala ako žeravé uhlíky, ktoré mi prenikajú do kože.

Celé moje telo sa dostalo do jedného obrovského plameňa. Ešte nikdy som takúto bolesť necítila. Bolo to niečo neskutočné a zároveň tak reálne. Z mojich úst vyšiel bolestivý výkrik, ktorý zanikol v ozvene.

Periférnym videním som si prezrela ostatné spriaznené duše.  Už nesedeli. Všetky ležali so zavretými očami. Už neboli spútané. Vedela som však, že boli v poriadku. Boli len vysilené.

Do tela mi znovu vystrelila obrovská bolesť a ja som trhla rukami. Lano sa roztrhlo a ja som konečne pocítila úľavu.

Odstúpila som od chlapa, ktorý na mňa pozeral s iskričkami v očiach . Bol pripravený chopiť sa mojej moci.

Vedela som, že moja moc bude vychádzať prostredníctvom tetovaní. Predsa len som ich mala rovnaké ako Kyle a bol to náš dar.

Posledný krát som pocítila obrovský nával bolesti. Pocítila som energiu, ktorá zo mňa vychádzala. Cítila som sa ako keby moja duša opúšťa moje telo.

Uprostred provizorného kruhu sa začalo javiť malé svetlo, ktoré sa zväčšovalo. Levitovalo nad našimi hlavami a svietilo silnou žiarou. Z posledných síl som dala Kylovi znamenie, že môže vyraziť.

,, Tak dlho som na toto čakal! " skríkol, aby ho bolo počuť, pretože sa zdvihol vietor.

Šéf ma chytil za obe ruky. Stáli sme oproti sebe a on zrakom hypnotizoval svetlo, ktoré sa k nám približovalo.

Strácala som dych. Doslova som cítila, ako sa nemôžem nadýchnuť a vziať si potrebný kyslík. Vedela som, že je to zlé.

Všetko sa mi však potvrdilo, keď mi začal prechádzať po mojom označení od Kyla. Palcom mi prechádzal po zápästí a keď bola svetelná guľa najbližšie, zapichol mi do označenia svoje pazúry.

Z hrdla sa mi znova ozval hurónsky výkrik.

Ahojte! ❤️ Ďalšia časť je vonku. Dúfam, že sa vám páčila, no musím vám oznámiť jednu vec! ❤️ Ako vidíte, moje výpočty vôbec nevychádzajú. 😂😂 Podľa nich mala byť toto posledná časť, no ešte ich zopár bude 😂😂❤️ Luv u all! ❤️❤️

PS: Nemala som čas časť skontrolovať, tak dúfam, že tam nebude veľa chýb a veľa oprávnených slov, pretože..  Fuckin' autocorrect! 😂😂❤️